Nezabudnem

Keď som vyšiel zo sprchy, kúpeľňu naplnila para. Bol som ešte trochu ospalý, keď som prešiel rukou po zrkadle, aby som zotrel hmlu.

Môj odraz sa na mňa pozrel: mokré vlasy trčiace hore, vlhké líca. Potom môj pohľad klesol na značky na mojej hrudi. Moje jazvy po všetkých tých rokoch vybledli a boli sotva viditeľné – len dve čiary prechádzajúce stredom mojej hrude. Ale spomienka, ktorú niesli, bola jasná ako vždy.

To malé dievčatko som skutočne poznal len pár týždňov. Nepamätal som si jej meno. Stretli sme sa v detskej nemocnici. Mal som vtedy 11 rokov, bol som jedným z detí na detskej JIS. Narodil som sa s dierou v srdci, stavom zvaným Fallotova tetralógia. Rovnako tak aj päťročné dievča v posteli vedľa mňa. Obaja sme sa zotavovali z tej istej operácie. Keďže som bol starší a múdrejší, myslel som si, že mojou úlohou je dávať na ňu pozor.

„Chceš počuť príbeh?“ Spomínam si, že som sa jej to raz popoludní spýtal. Z police som zdvihol niekoľko obrázkových kníh. Rodičia nám všetkým často nosili knihy na čítanie a sestričky vždy hľadali ďalšie, ktoré by do zbierky pridali.

„Tento jeden!“ povedala a ukázala na svojho obľúbenca.

„Znova?“ Povedal som. „No dobre.“

Usadil som sa vedľa nej na jej posteli. Bola drobná s pieskovými vlasmi a veľkými hnedými očami. Keď stála pri mojej posteli, jej hlava ledva dočiahla vrch matraca. V porovnaní s ňou som bol prakticky dospelý. Potrebovala niekoho, kto by na ňu dohliadal, keď jej rodičia neboli nablízku alebo boli sestričky zaneprázdnené.

„Bol čas raňajok a všetci boli pri stole,“ prečítal som. „Otec jedol svoje vajce. Matka jedla svoje vajce. Gloria sedela vo svojej vysokej stoličke a tiež jedla svoje vajíčko.“

„A Patrícia jedla chlieb s džemom!“ povedalo dievčatko. Venovala mi ten široký úsmev, ktorý jej rozžiaril celú tvár. Ešte nevedela čítať, ale tento príbeh poznala naspamäť.

Keď som sa teraz obliekal vo svojej spálni, zasmial som sa, keď som si na to spomenul. Koľkokrát som jej čítal ten príbeh? Bolo také ľahké urobiť ju šťastnou. Zdalo sa, že sa vždy usmieva alebo smeje alebo spieva piesne. Chcel som ju ochrániť pred všetkým, čo by jej mohlo ublížiť. Nebolo fér, že také malé dievčatko muselo byť v nemocnici. Len pár dní po tom, čo som jej naposledy čítal ten príbeh, som prišiel na to, že život nie je vždy férový. Boli sme vo svojich posteliach, ako obvykle. Moja kamarátka mala na návšteve rodičov, keď sa niečo pokazilo.

Jej monitor zapípal alarm. Vbehli lekári a sestry. Jej rodičov odsunuli nabok. Z vlastnej postele o pár metrov ďalej som to všetko videl. Hlavný lekár kričal príkazy, ktorým som nerozumel. Sestry čítali vitálne funkcie. Jej monitor prešiel od nepravidelného pípania k jednému  tónu. Rýchlo priviezli nejaký prístroj. Jeden doktor niečo natrel dievčatku na hrudi. Potom vzal zo stroja súpravu lopatiek a pritlačil jej lopatky na hruď. Ozvala sa  rana. Jej telo sa zodvihlo a následne kleslo späť na posteľ.

Prosím, nech je v poriadku! Opakoval som v duchu znova a znova. Nikdy nevyzerala tak zraniteľne ako teraz. A nikdy som sa necítil taký bezmocný. Lekár jej dal opäť šok. A znova. Potom sa všetko zastavilo. Stále ležala na posteli. Lekári a sestry sa pozerali dolu do zeme, ich pohľady sa nestretli. Jeden z nich prešiel k rodičom dievčaťa a potichu prehovoril. Jej mama začala plakať. Jej otec tiež plakal. Bol som stále akoby otupený, chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že plačem. Boli sme bratstvom preživších na JIS. Keď  jeden z nás odišiel , všetci sme tiež trochu odišli…

Moje vlastné zotavenie prebehlo dobre. Presťahovali ma do súkromnej izby. Potom som dostal povolenie ísť domov. „Máš naozaj šťastie,“ povedala mi sestra, keď som odchádzal z nemocnice.

„Určite,“ povedal môj otec.

„Asi,“ zamrmlal som. Ale prečo? Myslel som. Prečo som sa ja dostal domov, ale to dievčatko nie? Bol som ďaleko od dokonalosti a ona neurobila nič zlé. Ako mohla? Mala len päť rokov!

Nevedel som svoje otázky opísať slovami, tak som si ich nechal pre seba. Po návrate domov som sa usmieval a prikývol, keď mi ľudia povedali, aké mám šťastie. Nikto nevedel, že nemôžem prestať myslieť na to dievča a na to, ako si aj ona zaslúžila žiť ďalej. Nočné mory začali pár dní po mojom príchode domov. Každú noc som vnímal pípanie strojov. Príkazy lekára. Slzy jej matky.  Držal som svoje nočné mory v tajnosti. Bol som príliš starý na to, aby som bežal k rodičom so zlými snami, príliš veľký na to, aby ma musel strážiť niekto starší a múdrejší. Potom som sa jednej noci zobudil z nočnej mory s krikom. Pribehol môj otec.

„Je ti zle? Necítiš sa dobre?“

Pokrútil som hlavou. „To nie je ono. Je to…to je…“ Otec čakal, kým som bol pripravený hovoriť.

„Čo urobilo to dievčatko, že ju Boh nenechal žiť. Ako to, že ja som nemal vôbec žiadne problémy a ona mala? Neurobila nič zlé, aby bola takto potrestaná.  Prečo na ňu Boh nedával pozor ?“

„Boh to malé dievčatko  nepotrestal. Tá operácia je komplikovaná. Lekári sa len učia, ako na to. Pred desiatimi rokmi by pre deti, ako si ty ani nebola žiadna operácia. “

„Ale ako to, že moja operácia bola taká jednoduchá a jej nie?“ Opýtal som sa.

“ Tvoja operácia nebola vôbec jednoduchá. Mysleli sme si, že ťa stratíme kvôli množstvu vnútorného krvácania, ktoré si mal. Dokonca sme volali kňaza, ktorý prišiel do nemocnice…“

„To si nepamätám.“

„Nepamätáš si to, pretože si bol v kóme,“ povedal otec. „Dva týždne po operácii. Tvoja mama a ja sme  sa modlili rovnako vrúcne ako rodičia toho dievčatka. Vieme, že v ten deň si to mohol byť i ty.“

Premýšľal som o tom, čo hovoril otec a dávalo to zmysel. Neprežil som, pretože som si zaslúžil žiť viac ako moja malá priateľka. Moji rodičia sa nemodlili o nič viac ako jej rodičia. Operácia srdca bola proste komplikovaná a veľa vecí sa mohlo pokaziť.

„Asi mám naozaj šťastie,“ povedal som. Nebol som príliš starý na to, aby som nepotreboval niekoho, kto by sa o mňa staral. Niekoho kto je starší a múdrejší.

Už len to, že som vedel, že nemusím čeliť svetu sám, mi prinieslo lepšiu náladu. Moji priatelia, moja rodina, Boh,  všetci boli so mnou, nech sa deje čokoľvek. Keď otec odchádzal z mojej izby, od dverí sa na mňa otočil. „Ani toto si nepamätáš,“ povedal, „ale tvoja priateľka už bola na jednotke intenzívnej starostlivosti, keď si bol v kóme. Prichádzala k tvojej posteli a spievala ti. Dávala na teba pozor.“

Pred zrkadlom v spálni som si narovnal kravatu. Moje jazvy po operácii boli teraz skryté pod mojím tričkom. Vedel som však, že sú tam spolu so spomienkou na to malé dievčatko. Tá, ktorá bola pri mne, keď som ani nevedel, že tam je. Teraz som bol starší, oveľa starší a dúfam, že o niečo múdrejší. Dosť múdry na to, aby som vedel, že na ňu nikdy nezabudnem, v  prijatí života ako krehkého daru, tak ako plynie…

Budem piť dážď a obrátim sa hore,

poďakovať oblakom za modré more.

Noc v údolí je tmavá,

Mesiac sa s ňou rád hráva.

Hneď za ňou svieti nový deň,

čo z krajiny tieňov spraví pochodeň.

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články