Sila solidarity

Vždy by mala existovať solidarita. A pre každého, bez ohľadu na východiskové body tých najkrehkejších.

V tej či onej podobe mám podozrenie, že mnohí  majú ťažké sny kôli rozpoloženiu vo svete a zničujúcej situácii na Ukrajine. Nie že by sa tie sny skutočne týkali vojny. Vlastne v poslednej dobe i ja málokedy rozumiem svojim snom. Niekedy sa prebúdzam so zvláštnym pocitom, pretože prchavé, útržkovité snové obrazy unikajú vedomej spomienke, ako zrkadlo, ktoré sa rozbije na tisíc kúskov a úplne zmizne. Ako som povedala, cítim, že asi nie som jediná, kto s tým bojuje.

Postava  z filmu Star Wars  Ben Obi-Wan Kenobi hovorí v jednej zo svojich najznámejších viet: „Cítim veľké narušenie v Sile. Sila, je samozrejme  energetické pole, ktoré spája všetky živé veci vo fiktívnom  vesmíre Star Wars. Dalo by sa však to isté povedať o sile dobra a súcitu, ktorú zdieľame ako starostlivé ľudské bytosti?  Mohlo by sa tkanivo tejto starostlivej sily roztrhnúť zlom  spáchaným v tejto škaredej, nelegitímnej vojne? Je to narušenie sily, ktoré cítime a zachytili sme ho ako kolektívny strach? Že svet je vo voľnom páde? Mnohí sa zamýšľajú nad tým, alebo si uvedomujú, že zúri vojna, pribúdajú živelné pohromy a deti hladujú a umierajú.

Ľudské utrpenie spôsobené na nevinných ľuďoch je urážkou nášho kolektívneho svedomia. Preto si myslím, že mnohí cítia bezmocnosť. Dúfame, že sa dá urobiť čokoľvek, aby sa zachránili ľudia, ktorí sú pod útokom. Emócie sa otáčajú od nádeje cez hnev, empatiu.

Existuje niečo v boji proti zlu a pri hľadaní mieru a spravodlivosti?  Samotná modlitba nestačí. Moja matka mala slnečný lapač s nápisom Modlitba mení veci. Potrebujeme, aby sa veci zmenili. Možno je to očistný duchovný moment, skúška sily, nádeje a viery v dobro. Prvýkrát, odkedy som bola dieťa, sa objavilo strašidlo jadrovej vojny. Mysleli sme si, že táto hrozba pre civilizáciu zmizla s pádom Sovietskeho zväzu. Zrazu je to realita. Rozhodne vieme o  krutosti, ktorú sú si ľudské bytosti schopné spôsobiť.

Snáď najhoršie sú na tom utečenci, matky a ich deti, ktoré utekajú o život.  Majú na sebe len oblečenie, všetko, čo by mohli napchať do ruksaku a väčšina z nich nemá iný konkrétny cieľ, kam bežať  od smrti. Boli nútené opustiť manželov a otcov, ktorí museli zostať. Obrazom vysielaným do sveta na každej platforme nie je možné uniknúť. Takýmto ľuďom musíme pomôcť. Mám kamarátku, ktorá sa vyrovnáva so svojou úzkosťou tým, že dáva dary humanitárnym organizáciam. Nie je to zlá stratégia. Hovorí, že vďaka nej má pocit, že pomáha hocijakou maličkosťou, aby zmiernila utrpenie iných.

Keďže vojna pokračuje, môže byť ťažké nájsť medzi takým zlomeným srdcom nádej. Uprostred neistoty a straty nastali vo svete chvíle nádeje a odolnosti, keď sa cudzinci spojili, aby pomohli tým, ktorí to potrebujú. Tieto príbehy dávajú naplno najavo štedrosť ľudského ducha.

Fotoreportér Francesco Malavolta bol na železničnej stanici v Poľsku a dúfal, že zdokumentuje príchod utečencov na stanicu, keď si niečo všimol. Prázdne kočíky, z ktorých niektoré obsahovali deky a oblečenie, boli zoradené na nástupišti v stanici Przemyśl, ktorá leží na hraničnom priechode medzi Ukrajinou a poľským Przemyślom. Kočíky nechali poľskí rodičia pre ukrajinské matky utekajúce s bábätkami. „Myslel som  na solidaritu tých, ktorí priniesli kočíky a na dramatické príbehy matiek utekajúcich pred vojnou,“ Urobil fotografiu a nahral ju na sociálne siete. Netrvalo dlho a mocný obraz sa stal virálnym.

Tisíce ľudí na svete ponúkli ubytovanie, jedlo, oblečenie a ďalšie potreby Ukrajincom, ktorí utiekli zo svojej domovskej krajiny po začatí ruských vojenských útokov. Mnohí stáli na železničnej stanici a čakali na odídencov z Ukrajiny plagátmi v rukách, ktoré označovali typ podpory, ktorú môžu poskytnúť.

Elena, rodáčka z Ukrajiny, ktorá už niekoľko rokov žije na Slovensku, je jednou z mnohých dobrovoľníkov, ktorí ponúkajú emocionálnu a materiálnu podporu. Najmenej, čo môže urobiť, je pomôcť ľuďom, ktorí boli schopní utiecť. Ďalší dobrovoľníci ponúkajú dopravu, poskytujú núdzové ubytovanie, darujú mobilné SIM karty a spájajú utečencov s ľuďmi, ktorí ponúkajú izby vo svojich domovoch – silný príklad láskavosti.

V roku 2019 študent strednej školy na ostrove Mercer Avi Schiffmann vyvinul ncov2019.live, jednu z prvých a najväčších webových stránok používaných na sledovanie šírenia koronavírusu po celom svete. Potom dostal Schiffman, dnes už študent Harvardu, iný nápad. Rozhodol sa vybudovať ďalšiu platformu, ktorá by pomohla ukrajinským utečencom nájsť hostiteľov v susedných krajinách v celej Európe a na celom svete. S pomocou svojho spolužiaka Marca Bursteina,  počítačového kódera, Schiffman spustil Ukraine Take Shelter, nezávislú platformu v 12 jazykoch, ktorá Ukrajincom umožňuje nájsť hostiteľov, ktorí ponúkajú náhradné izby, podporu pri starostlivosti o deti, podporu pre osoby so zdravotným postihnutím a právnu pomoc.

Je naozaj skvelé vyvinúť niečo také z domu a skutočne tým pomôcť ľuďom  z krajiny, o ktorej sme pred niekoľkými mesiacmi ani nepremýšľali. Webová stránka má v súčasnosti množstvo záznamov v krajinách ako Nemecko, Poľsko, Island a Austrália. Už počas prvého týždňa od jej spustenia sa desiatkam utečencov podarilo nájsť útočisko. Burstein, ktorý sa cíti vďačný za to, že má pri sebe svoju rodinu a že žije v bezpečnom prostredí, povedal , „že je rad na nás, aby sme to vrátili“.

 

Subscribe
Upozornit na
guest

13 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments
Jaroslav Červenka
1 rok před

Vše souvisí se vším. Ve skutečnosti nám k životu stačí velmi málo a dávat tomu dává smysl. Opět ukazuješ svoje vědomí, bohužel spousta lidí ho nemá. 🙂

Jaroslav Červenka
1 rok před

To druhé, i když je to těžké.

Filip Vracovský
Filip Vracovský
1 rok před

Jako obvykle Janka. Nekloužete jen po povrchu….

Adéla Vodvářková
Admin
1 rok před

Co píšete, je velmi důležité. Ta informace o darovaných kočárcích v Polsku mě taky tenkrát úplně rozebrala. Máme tendenci sklouzávat k pesimismu, samotné se mě to týká nejvíc, tady v Sudetech… ale i když jsem nesla nějaké zařízení na koleje v Ústí nad Labem, viděla jsem, kolik lidí chtělo pomoct. V tom je obrovská síla.

Články o těch nejhorších věcech, co se dějí na Ukrajině, nečtu. Věřím tomu, ale strašně to na mě doléhá. Je nesmysl, abych se tomu vystavovala a upadala do ještě větší deprese. Musíme pracovat, pomáhat Ukrajincům a věřit, že to dokážeme.

Jan Šik
1 rok před

Je to jak píšete v závěru Janka. Máme dluh, za to, že jsme mohli jako děti žít v míru a bezpečí a za to, v jakém prostředí žijeme dnes. Měli bychom ho splácet. Hezký den a díky za zamyšlení

Tomáš Vodvářka
Admin
1 rok před

Myslím, že to naštěstí většina Čechů vnímá tak, jak to píšete, Janka. Je to už rok, stav se příliš nehýbe, Ukrajinci umírají, Rusové útočí. svět se zbláznil. Věřím právě v tu lidskou solidaritu, po troškách dávání, mnohdy z mála, co mají.
Nevím jak státy, ale lidé obstáli.

Jaroslav Červenka
1 rok před

Také věřím, že většina našich lidí to tak vnímá

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial