Keď sa chce, tak sa dá 💗
Limit z hľadiska toho, čo Lukáš s rodičmi dokáže, akoby neexistoval.Akoby takmer žiadna výzva nebola nemožná.
Lukáš Benko, s pomocou ocina Vojta a maminy Gitky, má za sebou množstvo turistických výstupov. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby jeho diagnóza neznela DMO so spastickou kvadruparézou, teda s postihnutím všetkých štyroch končatín a čiastočným mentálnym hendikepom.
Obaja rodičia sa turistike venovali od mladosti. Bolo teda prirodzené, že v kočíku brávali so sebou do hôr i malého syna. Ako rástol museli situáciu riešiť inak. Keď to terén dovolí, tlačia ho na invalidnom vozíku.
A potom šup na otcove plecia. Keďže Lukáš váži okolo 50 kg, nie je to žiadna prechádzka ružovým sadom. Preto kedysi používali aj krošňu podobnú ako majú vysokohorskí nosiči.
Neskôr si dali v Česku na mieru vyrobiť špeciálny vak, kde je Lukášova váha dômyselne rozložená. S ním zvládajú aj náročnejšie terény.
Každá jedna cesta je iná, výnimočná. Všade načerpajú veľa energie. Majú veľa zážitkov, na ktoré radi spomínajú.
Spolu zdolali Ďumbier a veľa iných kopcov či roklín, prešli Slovenský raj, veľa jaskýň, spoznávajú najkrajšie hrady, mestá, baňu Cígeľ, na člne splavili Malý Dunaj, Lukáš si napríklad zajazdil na motorovom člne na Liptovskej Mare. Čo by to boli za chlapi, keby nerobili aj „voloviny“ a občas nešli aj do extrému.
Zažili naozaj rôzne výkyvy počasia, hromy a blesky zalezení v stane i adrenalín, keď Vojto posadil syna na kraj Tomášovského výhľadu v Slovenskom raji.
Vďaka priateľom si už Lukáš splnil viaceré sny – pozrel si zápas NHL v Chicagu, bol na švajčiarskej štvortisícovke, s pilotom a leteckým inštruktorom letel na malom športovom lietadle po trase Očová – Zvolen – Kováčová – Sliač a späť a mohol na chvíľu aj pilotovať!
Lukáš samozrejme „nie je z cukru“. Vie samostatne plávať, bicykluje na špeciálnej trojkolke má rád turistiku. Fandenie a pozeranie futbalu alebo hokeja je pre neho relax.
Pri športovaní si posilňuje celé telo, čo on veľmi potrebuje. Športovanie je pre neho aj tou správnou motiváciou, ktorá ho poháňa vpred.
Veľmi ma teší, že túto milú rodinu poznám osobne, sú priateľskí a empatickí. Všade kde sa ocitnú širia dobrú náladu. Treba ich proste zažiť. Ďakujem, že mi dovolili, aby som o nich napísala.
„Ocino, ja som taký rád, že som sa narodil práve tebe“, povedal Lukáš. Môže otec od syna počuť krajšie vyznanie?
Lukimu, Vojtovi a Gitke želám veľa zdravia, lásky a šťastných kilometrov.
Zdroj : z fotoarchívu rodiny, https://www.facebook.com/vojtech.benko
Díky, to jsou příběhy po kterých vím, že máme pořád naději… 🙂
Aj ja tomu verím, že máme… 🙂
Tady se dá jen smeknout!
A děkuju, Jano, za tu zprávu o tom, že na světě jsou furt ještě lidi pojmu lidství hodní.
Aj Vy Ste toho dôkazom, Vaše kresby, divadlo, humor a postoj k životu a svetu.
Ó, díky!
Díky za report, Janko. Pamatuji si jednu rodinu evangelického faráře, která si z děcáku vzala chlapečka, který neměl nohy. Nevím, jestli se tak narodil, či o ně přišel. Měli ještě svoje děti a přesto si ho vzali. Kdykoli si na ně vzpomenu, tak si říkám, že kolem nás jsou andělé, ale bez zjevné svatozáře a křídel. My je nevidíme, ale jsou.
Áno tiež si to myslím, a Vy Ste veľmi múdry človek, Tomáši.
Šťastie cez slzy, má to kopu pridružených diagnóz.Berú to, ako to je.
Moc hezké, Janka 🙂
Tak tá diagnóza má kopu vedľajších diagnóz.. Ako vraví Lukášov otec Vojto (je Lukášov asistent,mama pracuje ako pedagogička), žijú v prítomnosti, lebo nevedia, čo prinesie zajtrajšok.Hľadajú spoločne spôsoby, ako sa dá a nie dôvody, ako sa nedá.
Ano, často tohle pužívám, jak se dá a ne naopak 🙂
Keď Ste písali o tom prekročení vlastného tieňa, tak oni, aj cez bolesť ten svoj vlastný tieň (či ako to nazvať) prekračujú každý deň..
Tu určitě 🙂