prijatie

prší
vonku
aj v duši
v nebi
asi
niekto niečo
tuší

kvapky rozmazali
tvoj obraz
dáždnik sa hanbí v kúte
zapratanom myšlienkami
stopy rozvial vietor
rozjasnieva sa
cez otvorené oči
vidíš slnko
cítiš jeho teplo
bolo tu vždy
aj pre teba

smeruješ svoj zrak
priamo pred seba
počúvaš intuíciu
učíš sa
neobracaj sa späť
zabudni

všetko je tak
ako má byť
ako nekonečný príbeh
ktorý skončil
a už nebolí

rozplynul sa
pokojným objatím
s pokorou
v prijatí

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články