O ADHD s ADHD…

Keďže sa tu na blogosfére občas objavia aj lekárske témy a aj témy trochu vážnejšie, dovoľujem si podeliť sa s vami o príbeh mojej bývalej žiačky, ktorá sa snaží upriamiť pozornosť na život ľudí s ADHD…

Keď som bola malá, bola som mimoriadne živá, ale v tých časoch ešte pojem hyperaktivita neexistoval…moji rodičia sa museli uspokojiť s konštatovaním, že som horšia ako desať chlapcov a rozchodiť fakt, že som ako farárska dcérka na dedine rozhodne nebola príkladom vzorného dievčatka. Ale podvedome ma nechali robiť, čo som chcela a tak som si vybíjala energiu behaním po záhrade i priľahlom cintoríne, lezením po stromoch či hojdaním sa na kostolných zvonoch…a samozrejme, aj dostupnými kultúrnymi aktivitami, takže som tancovala, spievala, hrala divadlo, a zúčastňovala sa všetkých možných aj nemožných súťaží, ktoré naša socialistická vlasť vtedy ponúkala…a tak som to prežila…

O vyše tridsať rokov neskôr, keď sa narodil môj mladší syn, sa už o hyperaktivite učilo na fakulte a ja som tak okrem prirodzeného inštinktu disponovala aj vedomosťami ako ho zvládnuť, vďaka čomu prežil tiež. Keďže sme bývali v meste, mal lepšie možnosti ako kedysi ja a tak od piatich rokov chodil na plavecký, na lyžiarsky, na karate, na skauting a samozrejme aj do ZUŠky, kde som vtedy učila Literárno-dramatický odbor, a okrem neho najprv na flautu a neskôr na klavír – jednoducho, mal tak nabitý deň, že mu na hyperaktivitu vôbec neostal čas. Keď som potom učila v Saudskej Arábii, pochopila som, aké mal šťastie, že sa narodil v bývalom Československu…Aj keď sa v Saudskej Arábii z nejakého neznámeho dôvodu rodí o tretinu viac hyperaktívnych detí ako inde na svete, nemajú tam žiadne ZUŠky, ani Centrá voľného času či športové záujmové krúžky a tak chlapci maximálne hrajú futbal, playstation a chodia do mešity na hodiny Koránu. Bohužiaľ, to im na vybitie energie zjavne nestačí a z vlastnej skúsenosti viem, že zvládnuť ich bolo mimoriadne náročné – jedného som napríklad učila nepravidelné slovesá tak, že obiehal okolo mňa na kolobežke. Syn ale v pohode vyštudoval konzervatórium a neskôr aj bábkoherectvo na VŠMU a dnes je z neho úspešný stand-up komik, moderátor, má vlastný podcast aj niekoľko relácií a robí to, čo ho baví a čo vie – v kancelárii za počítačom by to ale zjavne nedal…

Po boome s objavom hyperaktivity prišlo na rad ADHD (táto skratka znamená Attention Deficit Hyperactivity Disorder, čiže stručne povedané, porucha pozornosti a koncentrácie spojená s hyperaktivitou) a zrazu ho malo každé trochu neposlušné či neposedné dieťa…aj ja som mala v každom ročníku aspoň jedno s oficiálnym papierom a s diskutabilnými príznakmi. Dora však papier nemala…jej trochu „iné“ chovanie všetci pripisovali búrlivému rozvodu jej rodičov a trochu vyššej telesnej hmotnosti…mne na dramaťáku to nevadilo…bola výrazne hudobne aj pohybovo nadaná, zaujímavo písala, bola kreatívna a mimoriadne inteligentná…mala som ju rada…

Keď som odišla zo Slovenska, mala necelých 12…chvíľu som ešte sledovala jej stopy…vedela som, že sa dostala na súkromné muzikálové konzervatórium do Bratislavy a že odtiaľ odišla študovať do Anglicka….potom som jej stopu stratila a len občas pri návšteve Slovenska som sa niečo málo o nej dozvedela od mojich ostatných študentov. V júli pred dvomi rokmi mi zrazu napísala stručnú správu na Facebooku … „ Soni, môžem ti zavolať?“ (všetci moji žiaci mi tykali a hovorili krstným menom, čo som si musela tvrdo vybojovať s vedením školy, ale stálo to za to). Odpovedala som, že môže a tak zavolala a vysypala zo seba, že dostala robotu v Londýne, ale že nemá kde bývať, či nepoznám niekoho, kto by ju mohol od pondelka na pár týždňov prichýliť, kým si nájde normálne ubytovanie cez agentúru. Bez rozmýšľania som jej povedala,, že môže bývať u mňa, že manžela pred pár dňami previezli do hospicu a že od soboty bude voľná izba, v ktorej bývala jeho opatrovateľka…

A tak sa nasťahovala ku mne a dva mesiace mi varila a rozptyľovala ma, keď som večer prišla vyčerpaná z hospicu. Bola so mnou aj v ten deň, keď manžel zomrel a bola to práve ona, ktorá recitovala na jeho pohrebe mnou vybraný text od Khalila Gibrana…

Potom sa naše cesty rozdelili…každá sme odišli bývať na iný koniec Londýna, ale stretávali sme sa viac-menej pravidelne – občas sme zašli do kina, občas do divadla, občas na večeru…a veľmi, veľmi pomaly sa začala otvárať a rozprávať, čím všetkým prešla, čo stále musí riešiť a ako vlastne stále hľadá, v čom je problém a prečo je iná ako ostatní. Už len fakt, že bola v 25 rokoch ešte stále panna, bol sám o sebe v dnešnej dobe zarážajúci a viedol k špekuláciám minimálne o jej bipolarite…

Potom prišiel Covid a lockdown a naše stretnutia skončili. Homeoffice, kedy musela ostať zavretá doma medzi štyrmi stenami a obrazovkou počítača a nemožnosť prakticky akýchkoľvek aktivít zhoršila jej stav natoľko, že upadla do depresie, čo počas pandémie nebola sranda, lebo depresií bolo veľa a termínov u psychiatrov málo. Chvíľami som mala strach, aby si niečo nespravila – predsa len, nejaké štatistiky tvrdia, že najviac samovrážd sa deje práve v 26 rokoch života. A tak obiehala doktorov v Londýne a tí riešili rôzne diagnózy a skúšali na nej rôzne lieky – kým sa konečne dohodli, že má ADHD, ubehol istý čas a ja som medzitým odišla z Londýna do Brna…

Pred pár týždňami odišla z Londýna aj ona a vrátila sa na Slovensko, rozhodnúc sa zobrať svoj život do vlastných rúk. Robí si vodičák a z našetrených peňazí si chce kúpiť malý VAN a behať s ním po svete a rozprávať ľuďom o tom, aké je dôležité všímať si aj tie najmenšie maličkosti v správaní detí, aby neskôr neskončili s depresívnymi či samovražednými myšlienkami ako ona. A keďže vie dobre písať, založila si blog, na ktorom sa delí o svoj príbeh a na ktorom sa mieni deliť aj o svoje zážitky, aby upútala na tento problém pozornosť čo najväčšieho počtu ľudí. Link na tento blog prikladám na záver a budem vám vďačná, keď ho pomôžete šíriť ďalej do sveta – ľudí s ADHD, ktorí hovoria o ADHD, nie je totižto medzi nami veľa…

https://www.adhdonwheels.com/post/i-quit-my-cushy-job-at-redacted-to-live-in-a-van-like-the-family-disappointment-i-am?fbclid=IwAR1LsXw6-tZVMvW7PYiCGxeHxX0Ikr49AyF2Q_DsqLb-14D7INNLqYBYVD0

Subscribe
Upozornit na
guest
1 Komentář
Inline Feedbacks
View all comments
Tomáš Vodvářka
Admin
1 měsíc před

zdravím Soňo, díky za odkaz.
Kdyby v dobách mého dětství byl znám syndrom ADHD, nejspíše bych ho měl diagnostikován. Vzpomínám si, že jsme s kamarádem Pavlem (nyní koncertní mistr klavíru, který žije v Mnichově, vždy dělali ty nejhorší lumpárny a čurbes ve třídě. Naše ruštinářka Slaná nás léčila tím, že nás vyvedla na chodbu a zeptala se, jestli chceme poznámku nebo facku. Volili jsme druhém anžto bychom to schytali ještě doma. Vždy nás její zásah uklidnil. Dneska to už nejde, ale jsem si jist, že mnoho s touto diagnosou by bylo vyléčeno poměrně rychle.

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial