Kultura za pět set…
Ročné výročie môjho príchodu do Brna som oslávila kultúrou..a to nie hocijakou, ale priamo predstavením Strašidlo Cantervillské na nádvorí tunajšieho zámku Bercredi…
Nebudem tajiť, že Oscar Wilde patrí k mojim obľúbeným spisovateľom. Nielen jeho brilantne napísané divadelné hry ako Ideálny manžel či Ako je dôležité mať Filipa, v ktorých sa úžasným spôsobom vysmieva pokryteckej morálke britskej aristokracie, ale aj jeho román Portrét Doriana Graya je skvelou analýzou ľudského myslenia a hlavne chamtivosti, ktorá nemusí byť vždy len o peniazoch.
Útla novela Cantervillské strašidlo, ktorú som objavila v našej rodinnej knižnici ešte ako dieťa a nadchla ma nádhernými ilustráciami Cyrila Boudu, som však pochopila až oveľa neskôr a po viacnásobnom prečítaní. Ako vo všetkých svojich dielach ( okrem spomínaných aj v rozprávkach ako Sebecký obor a iné), aj tu Wilde veľmi citlivo schováva skutočné posolstvo diela – hľadanie dobra a lásky…
Zhruba tisícka umenia chtivých divákov sa však v utorok večer žiadnym posolstvom nezapodievala a prišla sa sem predovšetkým baviť. Staršie manželské páry, kolegovia z práce či rodiny s deťmi ( aj keď predstavenie skončilo až o jedenástej hodine večer), čerstvo opálené slnkom predĺženého víkendu, sa tiesnili plece pri pleci na skladacích stoličkách a tešili sa, že nemusia mať rúška a že je teplo a že nehrozí žiadna búrka a vôbec – že uvidia strašidlo. Tak trochu sa báť patrí totižto k našej ľudskej prirodzenosti – však si spomeňte, koľko hororov ste za svoj život zhliadli a ako ste sa kedysi krásne báli pri čítaní Draculu s baterkou pod paplónom…
Dotyčné strašidlo však nevzbudzovalo žiadnu hrôzu – ani svojím správaním ani svojím výzorom a ani občasné „Bu.Bu.Bu…“ a snaha o hurónsky smiech to nevylepšili. Americký veľvyslanec v podaní Martina Zounara s Trumpovskou šiltovkou na hlave ho dokonca v jednom dialógu prirovnal k „imigrantovi z Východu“, čo publikum ocenilo búrlivým smiechom. Dvojičky oblečené v červených mikinách s veľkým nápisom USA a podobnými šiltovkami okrem náznaku strely z praku nepreukázali žiadne zo svojich povestných pestiev a Virgínia v športovej podprsenke bola na míle vzdialená nežnej deve, ktorá sa zľutuje nad strašidlom a svojou modlitbou ho oslobodí. Súčasné poňatie celého diela dopĺňalo trio chyžných s gitarou, ktoré pesničkami na známe country melódie komentovali dej. Pani veľvyslancová bola vykreslená ako ťažká alkoholička a Bára Štěpánová excelovala v úlohe gazdinej, akože bývalej príslušníčky cudzineckej légie, ktorá robila, čo mohla, aby udržala na zámku aký – taký poriadok. Samotný kontrast medzi konzervatívnou anglickou spoločnosťou a americkým prístupom k životu, ktorý bol vo Wildovom diele tak originálne a humorne vykreslený, bol tu tlmočený akurát cez rôzne klišé. Nuž čo už, ľudia sa sem prišli predovšetkým zabaviť a možno to bola moja chyba, že som čakala, že dotyčné „Strašidlo“ bude trochu viacej „Cantervillské“…
Škoda, Soňo, že to máte z ruky, pozval bych Vás na náš špektákl. Taky pod širým nebem a bez náhubků (takže ovšem hrozí riziko, že to počasí odpíská),
Pro diváka to má i další výhodu, že i s funglnovou písničkou to trvá jen cca hodinu, takže by se to snad dalo přežít, i kdyby to bylo blbé, a pro nás výhodu, že diváci sedí na břehu, zatímco my hrajem na voru, kdyby nás tedy někdo chtěl inzultovat, musel by doplavat, a my bychom jej mohli odstrkovat židlí.
;o)
Tu knížku mám moc ráda, zvlášť pro ilustrace Cyrila Boudy. A taky český černobílý film ze 70. let se docela povedl.Že se příliš nepovedlo divadelní představení na kvalitě originálu nic neubírá.Takže buďme rádi za původní příběh, že nás tak oslovil.
Jen faktická poznámka: Belcredi, L – ne R. Je to dost starý rod: https://cs.wikipedia.org/wiki/Belcrediov%C3%A9
Áno, chybička se vloudila, ďakujem za upozornenie…
Zažil jsem dost často situaci, že snaha o nové pojetí klasické hry dopadla strašně a to i přes snahu herců vyhovět panu režisérovi. Občas se o přestávce zvednu a jdu pryč….