Postcovidové liečenie v slovenských kúpeľoch…

Máte novinku Unesená od Soni Bulbeck?” opýtala som sa staršej panej v Trafike na rohu, ktorá bola zároveň aj malým kníhkupectvom. “Počkajtepozriem sa,” odpovedala a začala kontrolovať police s knihami 

“Bohužiaľ, nemáme,” rozhodila rukami po chvíli. “Hm, a Cudzinec ? Autor Pavol Božík,” skúšala som ďalej. “Ten by tu mal ešte niekde byť…” a opäť žiadna kontrola v počítači, ale fyzické hľadanie po celom obchode. Za pár minút víťazoslávne spomínanú knihu odkiaľsi vylovila.  

“Ďakujem, ja ju nechem kúpiť, už ju mám, len som chcela vedieť, či ju máte, viete, my autori sa nemáme veľmi ako inak dozvedieť, či sú naše knihy v predajniach…” ospravedlnila som sa. Kúpila som si časopis  a tri pohľadnice kúpeľného mestečka a vyšla som von s pocitom, že som sa ocitla na mieste, kde sa zastavil čas. Poobzerala som sa po námestíčku a domoch z Prvej republiky  okolo a v duchu videla seriál, podobný tomu, práve idúcemu na ČT1 –  Četníci z Luhačovic… 

Prešla som krížom cez námestie a sadla si vonku na terasu kúpeľnej kaviarne. Objednala som si espresso a minerálku. Mladá čašníčka mi doniesla Fatru v sklenej zelenej dvojdecovej fľaške, nápadne pripomínajúcej ručný granát. Pobavilo ma to. Pohodlne som sa usadila a obzerala sa okolo… 

Pri jednom zo vzdialenejších stolov sedela trojica mladých mužov v bielych kúpeľných županoch. Hlučne sa bavili a pripomenuli mi hlasnú vravu prvý večer po mojom príchode, ktorá sa rozhliehala hotelovou chodbou ešte o jedenástej večer. Patrili k skupine tzv. Postcovidových klientov a evidentne sa tešili z toho, že  prežili. Priala som im to, akurát by som spolu s ostatnými spoluklientami na chodbe určite uvítala, keby sa po tej desiatej večer tešili potichšie… 

Vedľa sedel starší pán s miernou plešinou, oblečený v tričku a teplákoch a popíjal čapované pivo. Zjavne už mal dnes po procedúrach a vychutnával si  zaslúžený relax. V rohu, najviac vzdialenom od hlučných mladíkov, sedela mladá mamička s kočíkom a chatovala na mobile, vychutnávajúc si kávu a sladké chvíle dňa, keď dieťa spalo.  

Idylku ospalého letného popoludnia ako hrom z jasného neba prerušil vyľakaný výkrik mladej čašníčky, sprevádzaný rinčaním rozbitého skla. Zo šmykľavej kovovej tácky jej skĺzla fľaša s Bonaquou, nasledovaná pohárom a šálkou kávy. Všetci zbystrili pozornosť  a mladá s ospravedlnením bežala po metličku a lopatku a za chvíľu nebolo po črepinách ani stopy. Nuž, áno, v gastropriemysle je nedostatok kvalifikovaného personálu jedným z viditeľných dôsledkov pandémie. A nielen tam – aj  v samotných kúpeľoch nie sú na tom o nič lepšie… 

Dnes som mala masáž  a keď masér skončil, nedalo mi a spýtala som sa, či to myslí vážne, že to bolo nejako krátko. “No, jedna masáž je 10 minút,” pokrčil plecami a umýval si ruky – obrazne ako Pilát.  “Čo?” Vyhŕkla som. “10 minút? To snáď nemyslíte vážne, však to nie je poriadne ani na jednu nohu…” 

“Bohužiaľ, je to tak, mám 10 minút na klienta, medzitým 5 minút pauzu na výmenu  klientov a dezinfekciu…” dodal masér. 

Nechápala som. Uvedomila som si, že za trojtýždňový liečebný pobyt mám dokopy šesť masáží, čiže  takýmto štýlom dokopy 60 minút. Jedna hodina je inak norma na masáž, keď si ju objednáte, keďže naozaj sa  veľmi za menej nedá  celé telo stihnúť. Takto ľavá noha zabudne, že vôbec mala masáž, keď príde za týždeň rad na pravú. Čo už, budúci týždeň mám ruky, a tak  s takými vymasírovanými sa mi bude písať jedna radosť…určite sa ešte ozvem… 

 

4.7 6 votes
Hodnocení článku
Subscribe
Upozornit na
guest
2 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments
Bohunka
8 dní před

Vy se máte, užívejte, co to se dá 🙂

Tomáš Vodvářka
Admin
11 dní před

Nemělo těch 10 minut být označeno: „seznamte se se svým masérem?“

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial