Eurovision Song Contest

Aj keď v dôsledku pandémie či iných udalostí, ktoré momentálne hýbu svetom, sa v nadpise zmienená akcia môže zdať mnohým nepodstatná a nedôležitá, pre mňa  znamenala nádej…

Nádej, že sa  život vráti do normálu a že budeme môcť byť opäť naživo účastní veľkých kultúrnych podujatí. V obrovskej hale AHOY v holandskom Rotterdame aplaudovalo strhujúcim výkonom interpreterov síce iba pár tisíc nadšených divákov, ale pozitívna energia, ktorá tam bola prítomná,  bola priam hmatateľná aj cez televízne obrazovky, za ktorými sedeli milióny ďalších. Všetci sme vnímali ako sa tešia  organizátori a hlavne samotní umelci, ktorí si evidentne vychutnávali možnosť konečne vystupovať pred živým publikom – niečo, čo mnohí nemohli  vyše roka. Vlaňajší ročník tejto súťaže sa totižto vôbec po prvýkrát v histórii neuskutočnil a o to viac si všetci užívali tohtoročný v poradí už šesťdesiaty piaty ročník. Mňa chytila nostalgia pri úvodnej zvučke Eurovízie, ktorú som nepočula už strááááááášne dávno, možno naozaj až tých trinásť rokov, čo som mimo a ktorú som si pamätala hlavne z mnou veľmi obľúbených prenosov Majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní…

Aj keď český interpret Ben Cristo nepostúpil do včerajšieho finále, aspoň mal možnosť reprezentovať svoju krajinu vo štvrtok v semifinále. Videla som jeho pesničku OMAGA predtým v upútavke  a musím povedať, že zmena jeho imidžu odfarbením vlasov  a oblečením v akýchsi teplákoch – aj keď určite značkových – jeho výkonu veľmi neprospela. Ale určite to vnímal v zmysle –  „Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa…“ Slovensko sa, napríklad, nezúčastnilo tohto podujatia vôbec. Keď som sa pýtala kamaráta, slovenského novinára, na dôvod, tak mi bolo vysvetlené, že v niekoľkých predchádzajúcich ročníkoch slovenský interpret nepostúpil do finále, čo bolo vnímané ako nespravodlivosť či akási krivda  a tak sa rozhodlo, že sa to už radšej nebude skúšať. Samozrejme, nemalú rolu pri rozhodovaní o účasti na podujatí takéhoto formátu určite hrajú aj peniaze, keďže pripraviť a vyslať interpreta či dokonca hudobnú skupinu s celým sprievodom,  niečo stojí – aj keď to tento rok zvládlo aj miniatúrne San Marino?! Svojím spôsobom tu ide aj o istú medzinárodnú prestíž a o predstavenie krajiny pozitívnym spôsobom – čo si budeme čo hovoriť, Slovensko majú  mnohí cudzinci stále zafixované skrze  malebné obrázky bačov, pasúcich ovce na zelených lúkach a pískajúcich pri tom na píšťalke…

Z ostatných krajín Európy som zaregistrovala, že chýba Maďarsko, ktoré sa asi tiež radšej rozhodlo prezentovať na medzinárodnej scéne iným spôsobom, zato tam stále bola Veľká Británia ako jeden zo zakladajúcich členov, aj keď – paradoxne – podľa mňa vynikajúci výkon ich reprezentantov nezískal nakoniec v trochu komplikovanom diváckom hlasovaní ani jeden bod a skončil na poslednom mieste.  Inak som sa pri hodnotení jednotlivých interpretov celkom zhodla  s porotou aj divákmi – mnou favorizované kapely z Fínska, Islandu a Ukrajiny skončili na popredných miestach. Vyhrala talianska skupina Maneskin, ktorá spievala po taliansky, podobne ako ukrajinská, čo ma mimoriadne oslovilo, keďže si stále myslím, že by malo ísť predovšetkým o prezentáciu národnej kultúry tej-ktorej  krajiny. A samozrejme, švajčiarsky  spevák a francúzska šansoniérka, ktorí takisto spievali vo francúzštine a skončili na druhom a treťom mieste. V každom prípade, bola to skvelá show s vynikajúcou atmosférou a ja som ju vnímala ako jasný prísľub postcovidovej budúcnosti. „Show must go on…“ spieval kedysi Freddie Mercury… „Does anybody know what we are living for?!“

.

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články