„Ale očkování zabíjí ! „

Nie, nestala sa zo mňa autorka, píšuca v češtine, nadpis dnešného príspevku je vetou z rozhovoru, ktorý sa udial v pondelok u mňa doma…

Od júla minulého roku, kedy som priletela do Brna z Londýna, bývam v apartmáne na tzv. dlhodobý prenájom v jednom z Brnenských hotelov. Niežeby som pôvodne plánovala byť tu tak dlho, to vonkoncom nie, ale bohužiaľ, korona kríza zmenila aj trh s nehnuteľnosťami a tak vhodné bývanie ešte stále hľadám a vyzerá to, že ešte aj chvíľu budem. Bývanie v takomto hoteli má – ako koniec koncov všetko na svete – svoje výhody aj nevýhody. Nevýhodou je napríklad fakt, že nado mnou bývajúci Ukrajinci si občas zatancujú kazačok aj o jedenástej večer alebo vypadne na celom poschodí internet  a moji študenti niekde v Anglicku márne čakajú na svoju vyučovaciu hodinu. Výhod je ale nepomerne viacej – bazén a fitko  (aj keď kvôli korone teraz zavreté, ale v lete otvorené boli a snáď aj budú ), otvorená hotelová reštaurácia, stála služba na recepcii, takže sa nemusím obávať, že mi nebude doručená nejaká zásielka, lebo kuriér povie, že som nebola doma ( i  keď aj to sa mi už stalo ) a prezliekanie posteľnej bielizne každých 14 dní.

A tak aj tento pondelok prišla jedna z českých chyžných ( väčšina chyžných sú tu totižto Ukrajinky), zaklopala a keď som jej z kúpeľne zakričala, aby išla ďalej, tak vošla a energicky sa pustila do práce. Ja som vyšla spod sprchy a prešla  do spálne, začnúc nezáväznú konverzáciu.

„Aspoň že je vonku pekne,“ povedala som, „keď sa už nič iné nedá…“ (Naučená z Anglicka začínam debatu vždy  počasím ).

„Veď to, kedy to už pominie…“ pritakala ona.

„Nuž, nič iné nám neostáva, len dúfať, že očkovanie pomôže…“ dodala som, spomenúc si na svoju minulotýždňovú konverzáciu s mojou obvodnou doktorkou tu v Brne a jej úprimnú lichôtku v štýle „… ale vy ste ešte mladunká!“, keď som  zisťovala, že kedy prídem na rad na očkovanie…

„Ale očkování zabíjí !“ vyhŕkla zrazu chyžná a pozrela na mňa zdesene.

„Hm, a to máte odkiaľ?“ zaujímala som sa.

„Nuž, četla som o tom, že nejací lidé na to zemřeli…“ hovorila už menej sebaisto pri natriasaní vankúša do obliečky.

„Nuž, keby sme porovnali, koľko ľudí zomrelo na Covid  a koľko na zaočkovanie, asi by bol ten rozdiel značný…“ dovolila som si dodať. Chyžná ale už len mlčky dokončila svoju robotu a pozbierajúc špinavé prádlo, chystala sa na odchod.

„Ďakujem veľmi pekne,“ poďakovala som sa slušne.

„To je v pořádku, hezký den,“ zapriala mi trochu odmerane a dvere sa za ňou zavreli.

Chvíľu som ostala sedieť na posteli a rozmýšľala, že teda ako to naozaj budú riešiť zamestnávatelia, keď sa ich zamestnanci odmietnu  dať zaočkovať. Dotyčná chyžná mala látkové rúško a nemala žiadne rukavice. Okrem môjho apartmánu navštívila v ten deň ešte ďalších minimálne štyridsať, keďže toľko ich je obsadených v hotelovom krídle na dlhodobý prenájom a ktovie koľko ďalších ešte v hotelovej časti, keďže aj tam sa furt melú nejakí biznismeni. Takže ak by bola náhodou nakazená, v pohode tú pliagu roznesie po celom hoteli. Ale nie, ona sa zaočkovať nedá, lebo „očkování zabíjí“…

Áno, aj mne sa môže stať, že keď sa mi konečne podarí dať zaočkovať, že budem mať vedľajšie účinky, že mi bude zle tak, ako sa to stalo niektorým mojim známym – aj keď väčšine nebolo okrem ľahkej únavy nič – ale vždy je tu šanca, že to prekonám a budem môcť potom fungovať aspoň ako tak normálne. Ale je to môj názor a v globále má každý právo na slobodné rozhodnutie, aj keď niekedy to slobodné rozhodnutie môže ovplyvniť aj iné ľudské životy. Napríklad v Anglicku, v prípade, že pracujete ako opatrovateľka v Domove dôchodcov, sa musíte dať zaočkovať, inak vám nedovolia pracovať  – jednoducho si to príbuzní klientov takýmto spôsobom presadili. A to tam už tá demokracia nejakú dobu funguje… Nuž, neviem čo dodať, priznám sa, že som z toho všetkého trochu zmätená a mám dokonca pocit, že túto vetu používam v poslednej dobe čoraz častejšie – a nielen v súvislosti s očkovaním…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články