stopy v piesku (krátky príbeh)

Pritiahla si golier na kabáte blízko brady a snažila sa zahrabať svoje studené uši do tepla mäkkej, chlpatej kapucne. Na tvár sa jej lepili pramienky vlasov navlhnutých vzduchom. Končekom jazyka si rýchlo oblizla spodnú peru. Ruky, sfarbené do červena drsným štipľavým vetrom, ukryla hlboko do vreciek modrého kabáta. Palce na nohách jej v čižmách tuhli chladom a priala si, aby si obula o pár ponožiek naviac.

Už ako malé dievča sa rada prechádzala po brehu rieky. Zberala kamene nezvyčajného tvaru. Poklady z dna rieky. Milovala šplechot vlniek hrajúcich sa na hladine a narážajúcich na breh. Zlatý piesok sa pred ňou rozprestieral ako cesta vydláždená žltými tehlami v „Čarodejníkovi z krajiny Oz“. Predstierala by, že je Dorothy a cvakajúc podpätkami, by išla domov.

Mala rada samotu. Vietor otupil prúd jej myšlienok a zaplavil ju ako upokojujúca vlna, ktorá utopila všetko nepríjemné. Kráčala s pocitom slobody v duši. Milovala modrú farbu obzoru. Plávajúce kačky i hašterenie volaviek. Vnímala miliardy zrniek piesku pod jej nohami. Rozmýšľala, odkiaľ sa vzali všetky tie zrnká alebo čím mohli byť kedysi. Rozprávkovým hradom z dávnych čias s majestátnymi kamennými múrmi a nárožnými vežami siahajúcimi až k oblakom alebo veľkolepou hrobkou či svätyňou? Stála, obklopená touto krásou v okamihu, ktorý patril iba jej. Odohnala myšlienky na účty, prácu a skutočnosť, že sa s jej mužom časom akosi odcudzili.

Vietor sa snažil uhryznúť ju do tváre, štípali ju líca a myslela na to, že už pôjde domov. Zdalo sa, že je to už dávno, čo bola doma. Musela vždy na chvíľu preč. Tieto pravidelné prechádzky boli čoraz viac jej zvykom. V poslednom čase jej prechádzky po osamelom brehu rieky narušoval nejaký „votrelec“. Už si presne nepamätala, kedy si náhodou všimla stopy v piesku, ktoré akoby ju nasledovali. Smiešne! Malo by ju to vari znepokojovať? Veru nie!. Stopy sa jej zdali zvláštnym spôsobom povedomé. Zastavila sa a zadívala sa na rieku. Temná modrosť jej hladiny ju upokojovala. Ohliadla sa späť. Pozerala sa po obline piesočnatého brehu. Zbadala svoje stopy. Ale aj jasne načrtnuté, napriek vetru, stopy „votrelca“. Pozerala sa znova na hladinu. Dlho tam stála a nevedela, čo hľadá. Či naozaj existuje „niečo“, čo počas celého svojho života skutočne hľadá.

Začula nejaký zvuk, slabý výkrik alebo volanie, ktoré prehlušoval fúkajúci vietor. Slová sa zdali jasnejšie a zdalo sa jej, že počuje svoje meno. Zahľadela sa späť na breh, zaclonila si oči chladnou rukou a nakukla cez premrznuté prsty. V diaľke sa črtala tmavá postava. Oproti nej kráčal jej muž, ramená mal naklonené dopredu a hlavu sklonenú, aby lepšie čelil ostrému a studenému vzduchu. Čudovala sa, prečo tam je. Jej muž neznášal piesok. Povedal, že nemôže vystáť, ako sa doslovne dostane všade. Napriek jej občasným pozvaniam, nechodil na prechádzky. “Asi meškám,“ uvažovala. V skutočnosti jej to bolo jedno.

“Karolína!.“ Jej meno poskakovalo po piesku. “Karolína!“ Neodpovedala. Pevnejšie si pritiahla kabát a ďalej hľadela na hladinu rieky. Jej muž znova zvolal jej meno a rýchlo kráčal po brehu. Jeho dlhý, sivý kabát sa mu vlnil okolo tela a ovinul sa mu okolo stehien. Štefan mal vždy silné svalnaté nohy. Do mysle sa jej vkradla náhla spomienka na hranie tenisu na greene. Boli mladí a smiali sa na letnom slnku. Nikdy nebola dobrá v tenise. Štefan ju vždy nechal vyhrať. „Porazený“ potom platil obed. Hot-dogy s hranolkami a studenými plechovkami koly. Ako „víťazka“ ho vždy pobozkala a šepkala mu do ucha, že ho miluje. Spomienka vybledla, upadla hlboko tam, kde aj všetky ostatné zabudnuté spomienky vybledli. Navždy stratené tiene bývalého života.

Zrazu stál vedľa nej. Pozerala mu do tváre. Pekná tvár. Jeho šedivejúce spánky boli čoraz belšie, oči modré a líca vyštípané vetrom. Stál presne tam, kde boli jeho stopy.

Potichu znovu povedal jej meno. Otočili sa a pomaly, bez slov, kráčali po brehu. Z diaľky sa ozývalo volanie osamelej čajky.