Psí život v Anglicku…

„Za všetko môže brexit !“ končila každú našu debatu moja anglická švagriná tónom, ktorý nepripúšťal žiadnu diskusiu…

Môj vzťah k Anglicku je trochu iný ako väčšiny našincov. Za prvé, manžel bol Angličan a ja som „vyvydala“ množstvo príbuzných rôzneho veku a mentality, roztrúsených nielen v samotnom Spojenom kráľovstve, ale napríklad aj v Austrálii. Za druhé, žila som, študovala a pracovala v tejto krajine niekoľko rokov, čo mi umožnilo poznať ju pomerne dôverne a pochopiť tak ešte lepšie mentalitu miestnych obyvateľov. A za tretie, ako učiteľka angličtiny im celkom dobre rozumiem, čo je rozhodne dôležité, keďže naozaj iba minimum Angličanov vládne aj iným jazykom ako angličtinou, takže sa jednoducho inak nedohovoríte. Podotýkam, že tiež nerozumiem všetkému a taký turista z Walesu po troch pivách (jeho, nie mojich) bol pre mňa tvrdý oriešok aj toto leto, ale vo všeobecnosti sa dorozumiem.

Isle of Wight, malebný ostrov v kanáli La Manche, bol manželovým rodiskom a ja toto miesto od prvého okamihu milujem. Samozrejme, je to predovšetkým  morom, ktoré milujem všeobecne, a do tohto sme ešte k tomu rozsypali manželov popol, čím získalo pre mňa iný rozmer. V každom prípade má ale ostrov  čo ponúknuť aj ostatným domácim či turistom všetkých vekových kategórií. Sú tu krásne kamienkové aj piesčité pláže, biele kriedové útesy, stredoveký hrad Carlsburg Castle, víkendový dom kráľovnej Viktórie Osborne House, minidedinka, tzv. Model village v Gods Hill, park s pozostatkami dinosaurov, parná mašinka, farmy s produkciou lokálnych syrov a čierneho cesnaku a v neposlednom rade aj liehovar, produkujúci mimoriadne populárny a aj celkom drahý gin rôznych farieb a príchutí s názvom Mermeid Gin v originálnych fľaškách, nachádzajúci sa priamo v manželovom rodnom mestečku Seaview. Koná sa tu množstvo rôznych hudobných festivalov a v lete sú hlavným lákadlom miestne aj medzinárodné preteky plachetníc, často aj s účasťou členov kráľovskej rodiny, ktorá tu má jedno zo svojich letných sídiel.

So švagrinou si telefonujeme zhruba raz za dva týždne, ale počuť všetky jej „storky“, a hlavne zažiť Anglicko na vlastnej koži, bol predsa len trochu rozdiel. A tiež vnímať, čo iné zaujíma Angličanov a čo iné nás – včítane toho, čo ponúkajú miestne správy. Švagriná bola a stále je veľmi antibrexitová. Nie je to  len tým, že je vzdelaná a scestovaná, a že v čase referenda už som bola manželkou jej brata, ale je aj celkovo rozumná. A tak neverí tomu, čo im je servírované, že všetky ekonomické problémy sú dôsledkom korony, keďže nikto z kompetentných si nechce priznať, že brexit nebol dobrým rozhodnutím. Na odvedenie pozornosti sú tu umelo vyvolávané debaty v parlamente o rôznych vykonštruovaných problémoch, čo som vnímala ako veľmi podobné tomu, čo sa deje aj inde. V Anglicku napríklad riešia „small boats“ imigrantov, teda imigrantov, ktorí sa dostanú do krajiny ilegálne, preplávajúc kanál na malých člnoch. Za minulý rok ich bolo cca 50.000, čo je v 67 miliónovom Anglicku ako kvapka v mori, ale vyrobila sa z toho enormná kauza, koľko miliónov libier to stálo britských daňových poplatníkov, kým ich poslali naspäť niekde do Rwandy či do nejakej podobnej krajiny. Na druhej strane zvýšené množstvo zamestnancov tmavej pleti sa nedalo prehliadnuť – aj keď nie konkrétne na Isle of Wight, ale napríklad na letisku Gatwick určite. Inak som bola celkom milo prekvapená ako sa nielen švagriná, ale aj ďalší známi a priatelia, s ktorými som sa za ten týždeň stretla, intenzívne zaujímali, ako zvládame ukrajinských utečencov a či sa nebojíme, že sa vojna posunie aj ďalej do Európy, keďže sme  celkom blízko.

Známu aféru s nedostatkom zeleniny, ktorú mi švagriná opísala do telefónu, som si vypočula znovu, a aj keď dotyčná premiérka, ktorá vraj bola za ňu zodpovedná, bola pri moci iba šesť týždňov, švagriná jej stále mala plné zuby. Neviem, či si to pamätáte – išlo v podstate o to, že kvôli nejakým nedoriešeným colným obmedzeniam nedorazili do Anglicka paradajky a uhorky zo Španielska, a ona odporúčala vo svojom prejave, aby občania namiesto toho konzumovali „turnip“, čo je anglický druh repy, niečo ako naša kvaka, kedysi typický pokrm chudobných, čo sa Angličanov veľmi dotklo.

Jedlo zohráva inak v živote Angličanov veľkú rolu, aj keď prispeli do svetovej kuchyne iba tradičnými „fish and chips“. Švagriná doma nevarí, žije sama, a tak väčšinou ohrieva rôzne polotovary alebo si objedná nejaké indické alebo čínske delivery. Nevarí dokonca ani keď má návštevu a tak som aj tento rok mala možnosť otestovať rôzne druhy reštauračných zariadení. Keďže Isle of Wight je ostrov a ja milujem ryby a všetky morské potvorky, nebol to problém, aj keď treba povedať, že ceny boli vyššie ako som si pamätala z vlaňajška. Čo ma trochu zarazilo, bolo množstvo obéznych ľudí, hlavne mladších, čo som si predtým nejako neuvedomovala. Možno to bolo tým, že nám pršalo našťastie iba jeden deň, takže sme boli vonku prakticky nonstop a človek videl viac odhalených ľudí na plážach. Taktiež tento rok mimoriadne populárne dámska móda „odhalených brušiek“ praje vysokým a štíhlym, ale pozerať sa na prevísajúce masy tuku nebolo nič moc. Tiež ma prekvapilo, že to neriešili a v podstate každý sa tam kŕmil hamburgermi a všadeprítomnými hranolkami – keď sme si dali na obed šalát a ja som povedala, že nechcem k tomu „chips“, čašník sa pre istotu dvakrát opýtal, či mi dobre rozumel a keď som prikývla, pozeral na mňa ako na zjavenie. Mala som pocit, ako keby tam neexistovalo nič „medzi“, lebo druhá polovica Angličanov je naopak mimoriadne športová, vrátane mojej švagrinej, ktorá hrá tenis, plachtí na plachetnici a je útla a štíhla. Isle of Wight je aj ideálnym miestom pre psíčkarov, dlhé kilometre pláží umožňujú voľný výbeh a tak sme tu stretali množstvo zdravo vyzerajúcich ľudí, behajúcich alebo prechádzajúcich sa so psami. Inak, psí život v Anglicku nemusí byť až taký zlý – v bistre na pláži v Seaview som prvýkrát videla zmrzlinu pre psa. Normálne na tabuli s ponukou bola ponuka zmrzliny  pre ľudí a aj pre psov a tá psia bola len o 25 penny lacnejšia. Hm, čo dodať, možno psí život v Anglicku nie je až tak pod psa…

Subscribe
Upozornit na
guest

6 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments
Tomáš Vodvářka
Admin
10 měsíců před

Soňo, děkuji za tip na nějakou další cestu. Byl jsem v Anglii jednou, stejně tak ve Skotsku. O anglickém jídle hovořit nechci, protože si pamatuji výrok Hercule Poirota, který pravil, že Angličané nemají jídlo, ale jen potraviny. A to mohu jako gurmán potvrdit.
K Vaší otázce. Paní Radka Kielbergerová již nebude psát na Blogosféře blogy ani diskusní příspěvky.

Vladimír T. Gottwald
10 měsíců před

Jiná literární postava pravila, že Francie je zemí jednoho náboženství a sta omáček, Anglie sta náboženství a jedné omáčky.
😀
A za tu druhou informaci úlevně děkuju!

Vladimír T. Gottwald
10 měsíců před
Reply to  Sona Bulbeck

Sám si to nemyslím, to je jen z toho literárního vzájemného pošťuchování přes Kanál. 😉

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial