O smrti a krstných rodičoch…

Smrti je v poslednej dobe okolo nás nejako viac ako zvyčajne…a odchádzajú aj krstní rodičia…

Mám rozpísanú novú knihu. Jej hlavnou hrdinkou je študentka histórie z Brna, ktorá v rámci výmenného pobytu Erazmus príde na jeden semester študovať do Košíc a pátra tu po svojich rodinných koreňoch. Okrem iného zistí, že jej prababička bola kedysi počas vojny odvlečená do gulagu a že o jej babičku sa až do dospelosti starali jej krstní rodičia – zápis o krste nájde v matrike miestneho cirkevného zboru…

Keď mal môj mladší syn štyri roky, musel podstúpiť niekoľko náročných operácii a zhodou okolností ich absolvoval práve na špecializovanom oddelení košickej nemocnice. Pravidlá boli vtedy nastavené tak, že som tam nemohla byť s ním, a tak som požiadala svoju najlepšiu priateľku, žijúcu v Košiciach, aby za ním chodila a v rámci možností sa o neho starala. Urobila to rada, háčik bol akurát v tom, že nemohla doložiť žiadny príbuzenský vzťah a tak jej v nemocnici nechceli návštevy dovoliť. „Ale veď ja som jeho krstná mama…“ vyhŕklo z nej a zrazu ako čarovným prútikom boli pre ňu všetky dvere otvorené…

Pred pár týždňami zomrela moja krstná mama…dožila sa požehnaného veku 89 rokov a už niekoľko rokov mala vážne zdravotné problémy. Do poslednej chvíle však bola v pohode, nesťažovala si, vždy povedala, že „…pôjde, keď si ju Pán Boh k sebe povolá…“ Pri našom poslednom spoločnom telefonáte mi srdečne ďakovala za knihu Deti z fary, ktorú som jej poslala pod stromček a ktorú práve dočítala. Okrem môjho brata poznala osobne aj niektorých ďalších respondentov, resp. ich rodičov a vracala sa v spomienkach na seniorálne stretnutia či rôzne pastoračné dni, ktorých sa rada zúčastňovala. Dlho sme sa rozprávali o viere, o dôvere v Pána Boha a o tom, ako veľmi jej chýba, že sa momentálne nemôže zúčastňovať Služieb Božích. Spomínali sme aj na moje detstvo a mladosť, kedy som vždy trávila časť prázdnin u nich v Prešove. Nikdy nezabudnem na to, ako sme v nedeľu vždy chodili do kostola… jednoducho, nemohlo sa stať, že by sme nešli. A pamätám si aj ten skutočný príklad ekumény, ktorý fungoval v ich rodine…ona takisto ako moja mama, pochádzala z hlboko veriacej evanjelickej rodiny, a predsa sa vydala za katolíckeho mládenca. Čo už, láska si nevyberá…Napriek tomu bola medzi nimi vzácna symbióza…nikdy, ale naozaj nikdy sa nestalo, žeby sa hádali kvôli viere. Každú nedeľu odchádzali spolu z domu…pred kostolom sa rozdelili…moja krstná mama išla na Bohoslužby do evanjelického kostola, krstný ocko išiel na omšu do katolíckeho…po skončení sa opäť stretli a ruka v ruke kráčali domov. Keď som potom už v dospelom veku pôsobila ako programová riaditeľka v Rádiu LUMEN, čo je katolícke rádio, a okrem iných vecí pripravovala aj programy o ekumenizme, vždy som si spomenula na svojich krstných rodičov a na ich nádherný príklad, ktorým ma vybavili do života…

Ale nebola to len ekuména…je toho oveľa viacej, za čo im vďačím. Niekedy je to tak, že máte príliš veľký rešpekt pred svojimi rodičmi a ostýchate sa ich niečo opýtať…a tak sa zdôveríte svojej starej alebo krstnej mame. V mojom prípade to bola práve ona, ktorá v rámci dovolenkových večerov počúvala o mojich prvých i druhých láskach, chápala obavy i neistoty dospievania a vždy bola pripravená poradiť či pomôcť – láskavým slovom, príkladom zo svojho života či citátom z Biblie. Robila presne to, čo kedysi sľúbila pri mojom krste…a tak dnešný blog venujem ako spomienku všetkým krstným rodičom, ktorým máme za čo ďakovať…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články