O mailoch a ľuďoch…

Aj vy tak neznášate, keď vám niekto neodpovie na email? Lebo ja strašne…

Emailovú alebo mailovú komunikáciu považujem od jej začiatkov za efektívnu, časovo úspornú a naše lesy šetriacu. Keď som niekedy v polovici deväťdesiatych rokov začala pracovať pre neziskové organizácie v Banskej Štiavnice, kde sa riešili rôzne projekty a granty, hlavne zo zahraničia, bola som jednou z jej prvých užívateľov, a odvtedy si život bez nej jednoducho neviem predstaviť…

Tiež si myslím, že to, že svet celý neskrachoval počas dvoch rokov pandémie, je takisto aj zásluhou mailovej komunikácie, keďže takto ľudia mohli naďalej pracovať, študenti študovať a jednoducho sa pomocou nej fungovalo prakticky vo všetkých sférach. V poslednej dobe sa mi však stáva čoraz častejšie, že mi na môj email nepríde žiadna odpoveď…

Aj keď som od prírody netrpezlivá, vždy slušne počkám minimálne tri pracovné dni od odoslania mailu a až potom začnem zisťovať – obyčajne telefonicky – či môj mail bol vôbec doručený. Vy, čo musíte komunikovať s rôznymi štátnymi aj neštátnymi inštitúciami, isto viete, že to nie je žiaden med lízať niekam sa dovolať. „Čakajte, ste v poradí…“ a hudba 15 minút. Alebo obľúbené slogany :„Ak potrebujete toto, stisnite jednotku, ak toto, tak dvojku…“ a keď sa konečne k niekomu dopracujete, tak vás obyčajne preruší…jednoducho, na porazenie. Absolútne nechápem, prečo nemôže niekto stručne – a hlavne slušne – odpovedať v štýle „ Ďakujem za váš mail, budeme sa mu venovať, keď na neho príde rad…“ Zaberie to maximálne pár sekúnd a dotyčný aspoň vie, že jeho mail bol doručený…
Tento týždeň je zvlášť zlý…bojujem s tým už od pondelka, kedy som volala na štátnu inštitúciu, kde som poslala mail minulý utorok so žiadosťou o poskytnutie istých informácií. A keďže sa nič nedialo, tak som tam volala a po prepnutí na príslušné oddelenie vysypala:

Dobrý deň, tu Soňa Bulbeck, posielala som vám minulý týždeň mail z takejto adresy, dostali ste ho, prosím?“

Počkajte, pozriem sa…ach, áno, dostali sme…a kolegovia vám ešte nedopovedali?“

Nie, nikto mi neodpovedal,“ odvetila som po pravde a v duchu som si pomyslela: „Keby mi niekto odpovedal, tak snáď nevolám, nie?!“

Tak ja sa na to pozriem a dám vám vedieť…“

Ďakujem, môžem sa teda spoľahnúť, že mi určite odpoviete? Naozaj tú informáciu potrebujem…“

Áno, áno,určite…“

Dnes máme stredu a ništ…ako to hovoril nebohý Maestro Satinský? „Šľak ma ide trafiť…“

Ďalší telefonát na inú inštitúciu v podobnom duchu…

Dobrý deň, dostali ste môj mail?“

Nie, nič sme nedostali…no, možno je to v spame…aha, áno, tu je to…tak čo ste to chceli?!“

Musela som sa riadne ovládať, aby som nevybuchla…jednoducho, keď som štátna inštitúcia a dostávam logicky maily z neznámych adries, tak si dám systém nastaviť tak, aby mi maily nešli hneď do spamu – hlavne, keď nie sú podozrivé…Predsa, keď je v predmete mailu uvedené „Žiadosť o informácie,“ tak je snáď jasné, že neponúkam Viagru. V krajnom prípade si ten spam aspoň pravidelne kontrolujem…

Osobitnou kapitolou sú médiá…ako spisovateľka nemám veľmi inú možnosť osloviť verejnosť iba svojimi knihami, respektíve cez rozhovory do časopisov, na internetové portály, či na sociálne siete. Predchádzajúci rok bol dosť zlý, kníhkupectvá boli dlho zavreté, kvôli pandemickým opatreniam boli obmedzené autogramiády aj besedy s čitateľmi a tak predaj kníh logicky klesol – podotýkam, že nielen mojich. V každom prípade je na porazenie, keď napíšete na nejakú mailovú adresu, pri ktorej je uvedené, že je to adresa „na podnety a tipy čitateľov“ a ponúknete rozhovor, napríklad o Saudskej Arábii, a jednoducho nič…žiadna odpoveď…ľudovo povedané – „ani pes po vás neštekne…“ A potom si za pár týždňov prečítate v danom médiu také informácie, že máte pocit, že ste tých šesť rokov žili prinajmenšom na Marse a nie v Rijáde…škoda reči…

V Anglicku, kde je podľa mňa ešte väčšia byrokracia ako u nás a už som o nej niekoľkokrát písala, majú ale v mailovej komunikácii poriadok. Keď na väčšinu inštitúcii pošlete email, príde vám automatická odpoveď : „Ďakujeme za váš mail, odpovieme vám za 5 pracovných dní.“ Samozrejme, môže sa vám stáť, že za týždeň vám príde odpoveď : „Vašu žiadosť sme posunuli na príslušné oddelenie, ozvú sa vám za 5 pracovných dní,“ takže v globále dostanete odpoveď za dva týždne, ale aspoň viete, že váš mail došiel na miesto určenia a niekto sa ním zaoberá. A to je presne to, čo ma vytáča najviac – keď neviem, či bol môj mail doručený. A neviem to dovtedy, kým si tam nezavolám, čo som mala asi pravdepodobne urobiť asi hneď na začiatku a kašlať na nejaké ohľady, že budem niekoho vyrušovať v jeho náročnej práci a on musí furt dvíhať telefóny…

V každom prípade mi je jasné, že s tým asi nič nenarobím, že je to jednoducho o ľuďoch, ktorí by mali ovládať okrem iných pravidiel aj pravidlá emailovej komunikácie. Niežeby som im to priala, ale možno im to dôjde až keď oni sami budú stáť na „druhej strane barikády“ a budú niečo potrebovať, že až vtedy pochopia, aké je to frustrujúce len čakať a čakať… „Nechodí, stále nechodí…“

Subscribe
Upozornit na
guest
6 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments
Jana Melišová
Jana Melišová(@janamelisova)
2 měsíců před

Ja rada komunikujem. No nezapájam sa do facebookových debát, kde je každý odborníkom a poukazuje tým hlavne na osobnú dôležitosť. Určite súhlasím, že na pracovné maily by sa malo odpovedať, teraz je elektornická komunikácia aj nevyhnutnosťou a šetrí čas.

Jan Šik
Jan Šik(@jansik)
2 měsíců před

Nesnášam rovněž. Ono to ale vyplývá z mé povahy, že mám příliš velká očekávání. Sám píšu emaily jako dopisy, což je ale dle pravidel pro psaní e-mailů prý špatně. Jiná situace je v diskuzích. Na většinu komentářů neodpovídám, u svých článků napíšu jen jeden, kde poděkuji všem. Je to špatně, ale já se prostě trochu stydím, není to hrubiánství…Hezký den

Michaela Klímová
2 měsíců před
Reply to  Jan Šik

🙂 Kamarádka mi nechávala jako dopisy vzkazy na záznamníku, končily vždycky „Tak ahoj, Hanka.“ To je ale mimo téma.
Ideální je nemuset s některými lidmi vůbec komunikovat. V práci to občas nejde. Ale směřuji k tomu a nejpozději v důchodu se to podaří.:)

Jilji Záruba
2 měsíců před

Možná by si měli ti, kteří nechtějí odpovídat, dát do automatické odpovědi: „Omlouváme se, nechceme s vámi komunikovat.“ Bylo by to od nich poctivé, ale cítili bychom se po takovém zpětném e-mailu lépe?

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial