Po nebeských cestách…

Tento text nemá ambície byť nekrológom, skôr spomienkou na moje detstvo, ktoré sprevádzali knihy na obrázku…áno, nemýlite sa, ide o knihy známej cestovateľskej dvojice Zikmund a Hanzelka, z ktorej sa pán Miroslav Zikmund vybral na svoju poslednú cestu túto stredu vo veku priam neuveriteľných 102 rokov…

Už som niekde spomínala, že som sa naučila čítať ako štvorročná a že ma celé detstvo sprevádzali knihy môjho staršieho brata, predovšetkým Mayovky. Verila som dlhú dobu do posledného slovíčka všetkému, čo tam bolo napísané a keď som potom sama neskôr brázdila púšte Arabského poloostrova, vždy som si na knihu „Púšťou“ spomenula – aj keď, čestne sa priznám, na ťave som sedela iba raz a aj to som sa strašne bála, že spadnem a dolámem sa…
Keď som sa prehupla do teenegerských liet, môj duševný obzor sa začal rozširovať knihami z knižnice môjho ocka. Doteraz nechápem, ako dokázali aj s mamičkou nielen vyžiť z biedneho platu evanjelického farára za socializmu, ale ešte aj kupovať knihy. Rodinná knižnica bola bohatá, nachádzala sa v obývačkovej „stene“, ako sa tomu kedysi hovorilo, v jednej samostatnej knihovni a ešte v knihovni v ockovej pracovni. Tá bola špeciálna, keďže tam sme nemohli len tak chodiť a vybrať si z police, čo sme chceli, ale vždy sa výber každej knihy konal za ockovej prítomnosti a jeho odborného výkladu…
Knihy Zikmunda a Hanzelku mali v jeho knihovni čestné miesto. Ockovi sa nkdy nepodarilo veľa cestovať, jednoducho to okolnosti vtedy nedovoľovali, boli sme akurát v NDR, Maďarsku a Poľsku, ale cestopisy mal rád, keďže práve vďaka nim sa mohol dostať do iných krajín. Keď sa mne neskôr podarilo viacej cestovať, vždy si nechal pri fotkách na tablete rozprávať, čo je čo, čo som kde zažila a veľa sa pýtal…aj z mojich kníh prečítal iba cestopisy – romány nechal mamičke. Mňa ako dieťa, samozrejme, najprv zaujali fotografie – okrem väčšiny čiernobielych tam boli aj farebné, niektoré priam hrôzostrašné ako napríklad zakrvavený obrázok modrého vráskavca, ktorý si pamätám doteraz. Prezerala som ich so zatajeným dychom a neskôr začala čítať aj texty, prežívajúc s autormi ich dobrodružnú púť nielen africkým kontinentom, ale neskôr aj inými svetadielmi…ukladala som si to všetko do pamäti, snívajúc o tom, že raz opustím malú oravskú dedinku a budem aj ja cestovať po exotických krajinách…
Niektoré z tých snov sa mi splnili a ja som precestovala toho celkom dosť a dokonca navštívila aj miesta, o ktorých som ako dieťa čítala…napríklad Líbyiu, kde sa Zikmundovi a Hanzelkovi pokazilo auto, egyptské pyramídy aj Argentínu, alebo aj SríLanku, ktorej nový názov som si chvíľu musela dávať do súvisu s ich cestovaním po Cejlóne. Mám odtiaľ, samozrejme, nejaké fotky, niekoľko blogov a texty v mojich knihách. Nič z toho sa však absolútne nedá porovnávať s precíznosťou, s akou zachytili svoje putovanie Zikmund a Hanzelka…autenticita ich rozprávania o skutočnom živote je niečo výnimočné aj v dnešnom čase moderných technológií a virtuálnej reality…
V čase, keď som sa k tým knihám dostala, už boli na tzv.čiernej listine neodporúčaných kníh, keďže obidvaja odsúdili vstup spojeneckých vojsk v auguste 1968 a tak následne nemohli ani cestovať ani publikovať. Miroslav Zikmund však s húževnatosťou jemu vlastnou dlhé roky spracúval získané poznatky a dokazoval tak aj naďalej, že niet prekážky,ktorá by ho zastavila. Jeho porevolučné cestovanie aj písanie malo už trochu iný rozmer, ale stále je tam tá istá precíznosť a schopnosť zachytiť detail, ktorý tak chýba v knihách mnohých novodobých cestovateľov…
A tak chcem týmto textom len ubezbečiť pána Zikmunda, že knihy, ktoré spolu s Hanzelkom vydali, stále ostávajú v pamäti mnohých. A ktovie, možno raz sa dočkáme aj nejakej správy o tom, ako sa cestuje v nebi – čo poviete na takú nebesky upravenú okrídlenú TATRU 87 ?

Subscribe
Upozornit na
guest
8 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments
Brigita Tóthová
Brigita Tóthová(@brigitatothova)
1 měsíc před

Milá Soni, mnohokrát Vám děkuji za laskavou a obohacující vzpomínku na velikány našeho cestování. Mějte se pěkně každý den

Hana
Hana
1 měsíc před

Děkuji, paní Soňo. Pod letošní stromeček mám nachystáno několik knížek od vás. Jsou to dárky pro mé nejbližší. A těším se na ně i já.😊

Tomáš Vodvářka
Admin
1 měsíc před

Děkuji za napsané. Když jsem četl zprávu o úmrtí pana Zikmunda, napadlo mne, jaký měl báječný život. On jej PROŽIL, se vším, co přináší. Úžasná dobrodružství, setkání s tolika lidmi na celém světě, dar všechny tyhle vzpomínky dát do knih, které se i dnes dobře čtou.On se jistě ani na vteřinu nenudil a jeho obraz, který maloval zde na Zemi, byl plný barev, neuvěřitelně velký, krásný. Takových lidí mnoho není

Jana Melišová
Jana Melišová(@janamelisova)
1 měsíc před

Ďakujem za príjemné čítanie.Milujem knihy a cestopisy zvlášť. Keď som si prečítala Váš blog, spomenula som si na knižku od pana Hanzelku a pana Zikmunda „Past na rovníku-tajemná Indonezie“. Je to unikátna cestopisná reportáž a zároveň je výpoveňou o tom, ako bývalý režím ovplyvňoval ich kroky. Túto vetu z knihy som si zapamätala: „Zabudnúť je ľahké, odpúšťať ťažšie. Niekedy však musí zaznieť názor, aj keby mal spôsobiť problémy.Mlčanie nie je vždycky riešenie.“

Jana Melišová
Jana Melišová(@janamelisova)
1 měsíc před
Reply to  Sona Bulbeck

Aj vo Vašich 🙂

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial