Koncoročná nostalgia…

Pre nás učiteľov je koniec školského roku oveľa dôležitejším dátumom ako koniec kalendárneho roku…aj keď už momentálne nepracujem v školstve, včerajší deň mi znovu pripomenul, aké to kedysi bolo…

Tento týždeň trávim v Bratislave a venujem sa hlavne promu mojej najnovšej knihy Unesená. Mojim dočasným domovom je hotel Apollo na Dulovom námestí. Námestie je pekné, zelené, s mohutnými stromami, zurčiacou fontánou a pekne opravenými domami okolo. Na terase hotela sa príjemne sedí aj v horúčavách a väčšinu svojich stretnutú si plánujem práve tam. A tak som tam sedela aj včera okolo obeda a čakala na syna, pozorujúc pulzujúci život okolo. Mladé mamičky s kočíkmi sa striedali so skupinami hlasno hovoriacich mladých ľudí v oblekoch, náhliacich sa na obedné menu do niektorej z reštaurácii…dôchodcovia mali rozum a v tej horúčave nevychádzali…

Zrazu moju pozornosť upútal vysoký otecko so šviháckou briadkou, idúci krížom cez námestie a držiaci za ruku dve dievčatká asi vo veku 6-7 rokov. Dievčatká mali oblečené letné šaty v pastelových farbách a na hlavách rozkošné slamené klobúčiky. Vo voľnej ruke držali priesvitné plastové obaly s vysvedčením a veselo poskakovali v ústrety letným prázdninám. Pri pohľade na ne som si zrazu uvedomila, aký je deň – záver školského roku…

V mysli som sa vrátila do detstva a spomenula si na seba, keď som ako prváčka hopkala po boku staršieho brata s vysvedčením v ruke – ráno som ešte kráčala normálne s kyticou ružových pivónií zo susedovie záhrady pre súdružku učiteľku. Domov som poskakovala podobne ako tie dve dievčatká – bola predo mnou vidina dvojmesačných prázdnin a na vysvedčení mi svietila veľká jednotka…

Keď v roku 1996 končil svoj prvý školský rok môj mladší syn, jeho osvietená pani učiteľka ho vyprevadila domov s vysvedčením so slovným hodnotením. Pekne ilustrovaný doklad nám rodičom dal tak informáciu o tom, že je nielen šikovný v počtoch a v čítaní, ale že sa aj aktívne zapája do vyučovania, že je samostatný a tvorivý a že je v kolektíve obľúbený, lebo rád pomáha slabším spolužiakom, aj keď určite v budúcnosti z neho vyrastie „ vodca svorky“. Pani učiteľka mala vo všetkom pravdu a určite to bola pre nás rodičov hodnotnejšia informácia ako tá jedna „1“ na mojom vysvedčení kedysi. Bohužiaľ, tento systém ( bežne fungujúci v iných krajinách sveta, Anglicko nevynímajúc) sa z neznámeho dôvodu u nás veľmi neujal a dokonca neskôr aj ja už ako učiteľka Literárno-dramatického odboru na Základnej umeleckej škole, som musela hodnotiť umelecké nadanie svojich žiakov strohými známkami…nemohla som napísať, že kto je výrazne pohybovo nadaný, kto píše vtipné básničky či kto vie prednášať tak, že v sále mu všetci visia na perách a pri jeho vystúpení počuť muchu lietať…nie, musela som dať strohú jednotku alebo v najhoršom prípade dvojku, ktorú som dávala veľmi nerada a to naozaj len takým, ktorí sa vyslovene ulievali a školu flákali.

Koniec školského roku na ZUŠke bol vždy náročný…v júni sa konalo množstvo festivalov, záverečných koncertov a vystúpení a pritom žiaci chodili na školské výlety a ja som ich musela dať všetkých dokopy aj z troch – štyroch rôznych škôl. Bol to mimoriadny nápor a pamätám si na vyčerpanosť, ktorá sa miešala s pocitom úľavy pri pohľade na umývadlo v mojej triede, plné rôznych kvetov – toľko váz som jednoducho nemala. S mojimi študentami som sa pred odchodom na prázdniny lúčila objatím…ten kus papiera, zvaný vysvedčenie, nebol pre nás dôležitý. Dôležitý bol vzťah medzi nami, ktorý sa každým ďalším školským rokom upevňoval a s mnohými trvá až doteraz…s desiatimi z nich, žijúcimi v Bratislave, idem napríklad dnes večer na pivo a už teraz sa teším na skvelých mladých ľudí, s ktorými sa stretnem. Ten pocit, že som aj ja prispela svojou troškou do mlyna k tomu, že sa stali tým, čím sú, je pre nás učiteľov stále tou najlepšou odmenou. A tak prajem zaslúžený oddych všetkým, ktorí stále robia túto úžasnú prácu a koniec školského roku je pre nich tým najdôležitejším dňom v roku…

Subscribe
Upozornit na
guest
2 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments
Tomáš Vodvářka
Admin
3 měsíců před

Milá Soňo, už se asi nedožijeme zrušení anachronismu známkování dětí, ale věřím, že se to musí změnit. Protože každé dítě je jiné a nevidím žádný důvod, aby literárně nadaný jedinec byl ostrakizován „neschopností“ v chemii či fysice. Naopak nadaný matematik by asi neměl být hodnocen podle toho, jak namaluje třeba slona.
Z mých středoškolských kantorů už žije jen pár, ale před 2 lety jsme dělali sraz s názvem Maturita + 40. Přišlo jich asi 10, některé jsem viděl po 40 letech poprvé. Bylo to neuvěřitelně milé setkání. Přeji hezké dny do Bratislavy.

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial