„Teď je to tady samej fotograf“, uvítala nás majiteľka malého penziónu v moravských Hovoranech.
Či už ste vášnivý fotograf, dobrodruh alebo len hľadáte miesto na relax, Lofoty vás takmer určite nesklamú.
Je niečo pred šiestou ráno. Vonku je sviežo a tma. Kráčam pomaly po ostrove, v ruke statív a cez plece foťák. Nikde nikoho. Sem tam sa zastavím, rozložím techniku a nechávam svoje intenzívne vnemy poputovať objektívom kdesi do útrob aparátu. Rozvidnieva sa. Niekoľko mladých mužov začína zberať plné odpadkové vrecia…
Zaletieť si na pár dní do španielskeho mesta Santander som sa rozhodla impulzívne, a bol to veru skvelý nápad. Marcové (březnové) počasie divokému pobrežiu Biskajského zálivu vyslovene svedčalo, turistov bolo pomenej a ceny ubytovania a prenájmu auta boli mimoriadne priaznivé.
Pobrežie Baltského mora je ako stvorené na fotografie exponované dlhými časmi.
Ako som sa učila fotografovať krajinu na štvordňovom workshope profesionálneho fotografa Mariana Kurica.
Je skoro ráno. Túlam sa starými uličkami. Vonku niet ani nohy, iba pár ženských v oranžových vestách zametá miliónmi krokov vyhladenú dlažbu. Slnko sa pozvoľne dotýka veže zámockej, pohladí vežu kostolnú a oprie sa do hradieb.
Sedím v hotelovej kaviarni pri kávičke a do tabletu lapám myšlienky a dojmy z posledných dní. Okrem mňa a barmana tu niet nikoho. Pacienti sa rozutekali po procedúrach alebo sa túlajú po vonku, zhlboka dýchajú svieži tatranský vzduch a obdivujú zasnežené končiare.
Stále mi vŕtalo v hlave po Tomášovom maile, čo vlastne napísať… medzi toľkými múdrymi ľuďmi na Blogosfére je to pre mňa ťažká úloha. A hanbu si urobiť nechcem 🙂