O slobode slova

O slobode slova

V poslednej dobe sa rozmohol nešvar, kde niektorí ľudia majú pocit, že nastáva doba temna a cenzúry a že slobodné vyjadrovanie už je potláčané. Majú pocit, že sa vraciame do čias socializmu alebo snáď komunizmu, kde každý názor musel byť schválený a nič okrem oficiálneho názoru nemohlo byť publikované (aj keď to vtedy bola pravda).

Pozriem sa na to vo svojej úvahu podrobnejšie, lebo túto tému som mal v hlave už dlhšie. Rozoberiem tvrdenia o slobode slova a hlavne sa pozrieme na ludí, ktorí toto tvrdenie presadzujú a zastávajú, pretože to je zaujímavé hlavne z psychologického hľadiska.

Predovšetkým zastávam názor, že absolútna sloboda slova neexistuje.

Nikdy v histórii neexistovala a pravdepodobne nikdy ani existovať nebude.

Každé spoločenstvo minimálne dvoch ľudí (čo je najmenšia jednotka spoločenstva), si po určitom čase spolužitia totiž vytvára systém (kodex) pravidiel, ktorými sa nielen ich vzájomná komunikácia bude riadiť. A táto komunikácia nikdy nie je absolútne voľná, pretože to by znamenalo anarchiu.

Ukážem to jednoducho na mojom obľúbenom princípe Gaussovej krivky, ktorá jasne ukazuje aj v tomto prípade rozloženie pravdepodobnosti správania sa. Gaussova krivka rozloženia pravdepodobnosti hovorí, že akýkoľvek jav sa dá popísať na základe takejto krivky.

Kde na jednom okraji je jeden extrém, ktorého je pravdepodobne okolo 10% a na druhej strane je druhý extrém, ktorého je takisto okolo 10%. V strede sa nachádza hlavné pôsobenie, ktorého je väčšinou okolo 80%. Na tomto princípe sa dá rozdeliť v spoločnosti a v prírode skoro všetko (teda približne) – od IQ obyvateľstva, cez profily politických strán (od extrémnej pravice cez stredové strany až po extrémnu ľavicu, počasie, atd…

Na tomto princípe funguje aj histogram farieb u fotografie, ktorý nám pomôže takisto pochopiť správanie. U fotiek je takýto histogram určený tak, že na jednom póle (úplne vľavo) je absencia akýchkoľvek jasných farieb, to znamená, že fotografia je potom tzv. podexponovaná, je skoro čierna. Na opačnej strane (úplne vpravo) je zase absencia akýchkoľvek tmavých bodov na fotke, fotka je preexponovaná a je skoro celá biela (svetlá). Optimálny histogram u fotografie (farebnej, je nutné dodať), obsahuje všetky odtiene šedej farby a mal by mať presne takúto podobu. Takže ideálna fotka je vtedy, keď nie je čierno-biela, ale farebná so všetkými odtieňami, nič tam nie je úplne čierne ani úplne biele.

A na tomto príklade sa dá poukázať aj tvrdenie o absolútnej slobode slova. Poďme sa teda pozrieť na obrázok a ako ho interpretovať.

 

Už len samotné spojenie Absolútna sloboda slova (alebo absolútna sloboda vyjadrovania) je spojenie extrémne. Nepripúšťa žiadnu inú interpretáciu. Buď je alebo nie je. Je to čieno-biele videnie sveta. Na Gaussovej krivke si ho naznačíme vľavo a teda vpravo dáme opačný protipól (druhý extrém) – Absolútny zákaz vyjadrenia. Oba tieto póly sú extrémami a tak ich treba aj chápať.

Absolútny zákaz vyjadrovania je totalita.

Kontrolovaný prejav, jasne stanovené extrémne pravidlá vyjadrovania, iné, než oficálne vyjadrovanie, je okamžite trestané (fyzicky ale aj psychicky). Nemožnosť publikovania verejných názorov, kontrola médií. V histórii ľudstva už sme niekoľko podobných zákazov zažili, buď plošne, ale hlavne lokálne, kde sa jednotlivé štáty správajú totalitne v rámci komunikácie. V súčasnosti sú dva žiarivé príklady takéhoto správania sa na štátnej úrovni – KĽDR a bohužiaľ aj Rusko. V podstate kopírujú tieto štáty Orwellov román 1984.

Absolútny zákaz vyjdrovania samozrejme vytvára veľký tlak a ako každý veľký tlak (ako fyzikálna veličina) vytvára odpor, ktorý je nutné pod hrozbou obrovských trestov potláčať. Nič nové pod slnkom.

Toto sa však nedeje len na úrovni štátov, ale aj na úrovni menšej – napríklad komunity, rodiny alebo len párových vzťahov. Príkladom takého absolútneho zákazu vyjadrovania sa, sú napríklad extrémne sekty, kde názor guru je najpodstatnejší a jediný správny a všetky ostatné názory sú potláčané a trestané. Podobne je to v niektorých rodinách alebo partnerskom spolunažívaní, kde jeden z partnerov (alebo hlava rodiny) presadzuje extrémny zákaz iného vyjadrovania, než je ten oficiálny a všetko ostatné je trestané (fyzicky alebo psychicky alebo materiálne).

Takže po určitej dobe sa z ľudí stávajú poslušné bábky (loutky) a len interpretujú to, čo chce niekto iný počuť. Lebo inak by prišiel trest. A toto je dôležité pre pochopenie toho, prečo potom ľudia vyžadujú absolútnu slobodu slova – tj. druhý extrém.

Na druhom póle je Absolútna sloboda slova. Každý má možnosť povedať, čo bude chcieť, neexistujú žiadne pravidlá ani obmedzenia. Môže to povedať bez ohľadu na to, či je to pravda alebo nie, či je to výmysel, či to môže niekoho zraniť alebo mu ublížiť. Toto nie je nič iného jako čistá anarchia.

Absolútna sloboda slova je anarchia.

Je to rebélia v tej najčistejšej podobe. Títo ľudia sa neriadia žiadnymi pravidlami, kodexy pre nich neexistujú, chcú byť „sami sebou“, ako často hlásajú, chcú byť autentickí. Nič z toho nie je vzdialenejšie pravde. Pozrieme sa na nich bližšie v ďalšej časti úvahy.

Ako som spomínal – po čase si každé spoločenstvo minimálne dvoch ľudí, začne stanovovať svoje pravidlá spolužitia a vzájomnej komunikácie. Dohodnú sa na tom spoločne a vytvoria si Kodex. Písaný alebo nepísaný. Každá rodina by ho mala mať, každá komunita by ho mala mať, každá dobrá firma ho má, každý štát ho má.

V tom kodexe sa hovorí o tom, ako by sme sa mali voči iným ľuďom správať, ako komunikovať tak, aby to prinášalo obojstranný prospech. Hovorí sa o tom, ako by sme mali druhým dávať spätnú väzbu, ako prijímať spätnú väzbu, ako druhým pomáhať a neubližovať im.

Pretože paradoxne práve zastáncovia absolútnej slobody slova svojim oponentom môžu ubližovať, hlavne psychicky. Psychológovia by mohli celé dni rozprávať o psychicky týraných obetiach, o psychickej šikane (stalking, mobbing, bossing), ktorá práve vychádza paradoxne od ľudí, vyznávajúcich absolútnu slobodu slova. Podobne títo ľudia hovoria, že každý ma právo na názor, hoci je to dokázateľná lož, výmysel alebo nepodložené tvrdenie.

Lož je lož – lož nie je názor. Bodka.

Aj preto máme potom v štáte zákony, ktoré upravujú opodobné anarchistické správanie sa zastáncov slobody slova. Tie zákony nie sú pripravené pre väčšinu ľudí, paradoxne, väčšina ľudí má v sebe akýsi vnútorný kodex správania, ktorý im zamedzuje, aby sa správali extrémne. V dávnejších dobách k tomu slúžilo Desatero, ktoré sa stále ukazuje jako jeden z morálnych kompasov (otázkou je, či je aj skutočne dodržiavané).

Skutočná sloboda slova má svoju voľnosť v rámci hraníc a mantinelov.

Takže to ukazuje presne stred Gaussovej krivky – existuje sloboda slova, ktoré má svoje hranice. Tie sú dané práve tým, aby sa táto abolútna sloboda slova nezneužívala a nestala sa z toho anarchia. Existuje to úplne v každej spoločnosti, existovalo to už pri prvých spoločenstvách (prvotnopospolnej spoločnosti), kde rada starších vyhlásila kodex správania a kto sa nesprával podľa kodexu, bol zo skupiny vyobcovaný. Podobne každá ďalšia spoločnosť si vytvárala svoje kodexy, ktorými sa riadila. Až dodnes to funguje dobre, problém je, že to niektorí ľudia nechápu.

Ktorí ľudia teda požadujú takéto správanie a ako sa správajú v skutočnosti?

Tvrdí sa, že jeden extrém produkuje druhý extrém. Čokoľvek, čo sa dostane do extrému, vytvorí extrém na druhej strane. Môže to byť aj vysvetlenie toho, prečo niektorí ľudia vyžadujú absolútnu slobodu slova, aj keď ich správanie v reále je – presným opakom.

Z mojej praxe a skúsenosti ako terapeuta som túto problemtiku študoval, lebo sám som bol a som rebelom, ktorý niekedy neuznáva pravidlá. A aj u mňa sa ukazovalo, že ak je niektorá vec potláčaná, tak máte tendencie podľa svojej povahy sa tomu buď prispôsobiť (a potláčať to v sebe) alebo naopak robiť presný opak. To bol môj prípad.

Takže z toho som vyvodil, že tí, ktorí požadujú absolútnu slobodu slova (extrém) by mohli byť najčastejšie z dvoch rovín:

  • buď im niekto dlhodobo zakazoval sa vyjadrovať
  • alebo mali dlhodobo abolútnu anarchiu vo vyjadrovaní sa bez akýchkoľvek pravidiel a obmedzení

Oboje nás najčastejšie vrháva do rodinného systému, odkiaľ pochádza väčšina nášho správania v dospelom veku. Ja sa pozriem bližšie na tú prvú možnosť, ktorá sa paradoxne potom prejavuje v správaní ľudí, ktorých mám možnosť dlhodobo pozorovať.

Ukazuje sa totiž, že ľudia, ktorým nebolo dovolené prejaviť sa počas detstva, respektíve ich správanie bolo potláčané potom rôznymi trestami, majú tendenciu v dospelosti práve vyžadovať absolútnu slobodu prejavu a reagujú často veľmi podráždene, ak im na túto slobodu vyjadrovania siahnete. To je typická obranná reakcia traumatizovaných ľudí, ktorí majú pocit, že zase na nich idete útočiť.

Prvé náznaky sú samozrejme už v mladom veku, rozvinú sa jednoznačne v puberte a potom podľa sily intenzity pokračujú v dospelosti. Typickým príkladom je hnutie punk, ktoré sa zaštiťuje odporom voci systému, ale pravdepodobné príčiny je nutné hľadať v rodinnom systéme a nemožnosti byť „absolútne slobodný“.

V dospelom veku potom títo ľudia majú obrovské problémy s pravidlami, systémom obecne a k tomu sa samozrejme viaže aj komunikácia. Tým, že neuznávajú akékoľvek pravidlá a nariadenia, tak im robí problém reálne fungovať aj v akejkoľvek spoločnosti.

Ľudia, ktorí hlásajú absolútnu slobodu slova, sú v skutočnosti jej najväčším nebezpečím.

Vyžadujú absolútnu slobodu slova, ale ich reálne kroky potom ukazujú presný opak. Títo ľudia majú veľmi nízku miery sebareflexie, keďže sa u nich ukazuje, že nikdy dobrú spätnú väzbu nedostali. Takže majú pokrivený pohľad sami na seba a tým pádom aj na celý svet. Na každý náznak negatívnej spätnej väzby reagujú podráždene, skôr agresívne, pretože to v nich vyvoláva veľmi negatívne spomienky.

Stačí, že proti týmto ľuďom použijete ich vlastnú medicímu – absolútnu slobodu vyjadrovania – a uvidíte ich pravú tvár. Skúste niekedy týmto ľuďom povedať nepravdu, vyslovenú lož alebo len nepodložený názor (v rámci slobody slova) a uvidíte, čo sa bude diať. Odrazu vás začnú napadať, vyhrážať sa trestnými oznámeniami, v krajných prípadoch vám budú sami hroziť fyzicky alebo psychicky.

Toto sa deje presne u ľudí, ktorí sa vo verejnom priestore (napríklad na sociálnych sieťach alebo verejných blogoch) stavajú na stranu absolútnej slobody slova. Každého, kto má iný názor, než ten ich, hneď blokujú a pritom ale stále neváhajú poukazovať na to, že v zemi (alebo v danom médiu) existuje cenzúra a nepohodlné názory sa potláčajú.

Toto jednoznačne ukazuje na traumatizovanú osobnosť s neschopnosťou realistického uvažovania a s minimom sebareflexie.

U toho najväčšieho bojovníka za absolútnu slobodu slova, ktorý kedysi blogoval vo verejnom priestore, to bolo vtipné, keď sa verejne priznal, že svojim deťom zakázal určité televízne kanály, aby sa náhodou nenakazili nevhodnou propagandou (boli to náboženské kanály).

Preto je dobré na takýchto ľudí poukazovať a zároveň aj vysvetľovať, čo sa skrýva za ich správaním. Ukazuje sa totiž to, že tí najväčší bojovníci za slobodu slova, sú vo svojej podstate tí najväčší tyrani, ktorí by najradšej slobodu slova obmedzili, keď nie úplne zakázali. Skáču totiž z jedného extrému do druhého.

 

Marián Béreš

Písané pre Blogosféru, September 2023

Subscribe
Upozornit na
guest

6 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments
Jaroslav Červenka
9 měsíců před

Skvělý článek, se kterým naprosto souzním. Sám mám mnoho podobných zkušeností. Svobodu musíme najít především uvnitř sami sebe a zároveň zbytečně nezraňovat druhé. Okamžitě zpozorním jak někdo ostenativně baží po svobodě. Opravdu výborné shrnutí, díky, velmi jste se mi aktuálně trefil.

Vladimír T. Gottwald
9 měsíců před

Jsem stopencem vyšší míry svobody, tedy včetně svobody slova, leč i jako takový s Tebou souhlasím, že je správné mít hranice a mantinely. A těmi v liberálně demokratické společnosti, v jaké si přeji žít, jsou zákony. Svoboda slova v sobě implicitně zahrnuje i svobodu plácat nesmysly, mýlit se i lhát. Ale pokud někdo svými slovy zákon poruší, neřkuli porušuje, nechť je za to sankcionizován, o čemž v oné mnou preferované liberálně demokratické společnosti rozhodují demokraticky ustavené soudní orgány, – Tak to shledávám být naprosto v pořádku. Ale nerad bych se znovu ocitl ve společnosti neliberální a nedemokratické, v níž o… Číst vice »

Tomáš Vodvářka
Admin
9 měsíců před

Nebudu asi sám, který tento text Mariána považuje za jeden z nejlepších, co byl publikován zde na Blogosféře. Skvělý souhrn věcí, které vnímáme v různých podobách dnes a denně, ale neumíme to tak zhustit.
Těším se na další Tvoje texty.

Jiří Konrád
Jiří Konrád
9 měsíců před

Výborně jste to napsal! Mám pocit, že dnešnímu stavu velmi přispívá internet. Původně skvělá myšlenka, technologicky rozvinutá, se ztrácí někde v nekonečnu komerce, reklam, sociálních sítí a mnoha lidských neukojených ambicí. Měla vzniknout informační dálnice a máme tady dezinformační expres…

Jan Šik
9 měsíců před

Skvělé. Hezký den

Adéla Vodvářková
Admin
9 měsíců před

Jsem nadšená Vaším článkem, Mariane! Přečtu si ho zítra ještě jednou v klidu důkladně, ale teď chci ocenit tu pečlivost, kultivovanost, kvalitu a aktuálnost:) S Vaší tezí souhlasím 100%. Už delší dobu si všímám, že jsou to ti, co se nejvíc ohánějí svobodou slova, kteří nadávají do komunistů a cenzorů komukoliv, kdo jen kritizuje jejich (často stupidní) názor. A taky bychom neměli ani na vteřinu zapomínat na to, co jste zdůraznil – lež není názor. Nicméně ten závěr, kde čerpáte z Vaší praxe, je opravdu zajímavý. Nikdy mě to nenapadlo, ale vlastně to dává dost smysl. Děkuji, skvělá práce. (To,… Číst vice »

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial