Keď chýba zákon…

…alebo o knihách, o matkinom strachu o syna a o všeličom inom…

Po včerajšom náročnom dni na Bibliotéke som zvolila dnes oddychový mode a sedela doma s vyloženými nohami a vyšívala vianočný darček pre vnučku. Pre tých, ktorým náhodou ušlo, čo je to Bibliotéka, dopĺňam, že Bibliotéka je knižný veľtrh, ktorý sa po dvoch zrušených, resp. obmedzených kovidových ročníkoch, koná konečne v plnej paráde od tohoto štvrtku až do nedele večera v areáli bratislavskej Incheby. Na jednom mieste tu môžete nájsť stánky knižných vydavateľstiev i rôznych doplnkových produktov, konajú sa tu autogramiády i besedy s autormi – jednoducho, žije to tam knihami…

Ja som mala tiež včera besedu, stretnutie so svojimi vydavateľmi a podpisovala som úctyhodnú kôpku kníh, napriek tomu som nebola unavená…Keď som sa vo štvrtok túlala po Auparku, kde som absolvovala kaderníčku, kávu a nejaké nákupy, prišla som domov úplne vysatá z energie…tieto novodobé chrámy konzumu, momentálne priam nabité agresívnymi reklamami na to všetko, čo musíte mať alebo darovať na tohoročné Vianoce, mi rozhodne nerobia dobre a po troch hodinách tam som sa ledva doplazila domov…Zato včera na Bibliotéke po troch náročných hodinách som bola stále v pohode, nabitá pozitívnou energiou z kníh a z ľudí, ktorí tam kvôli knihám prišli…bola som šťastná a spokojná a usmievala som sa ako slniečko na každého, koho som stretla – to všetko jednoducho knihy dokážu s človekom urobiť…

Na Bibliotéku ma včera doprevádzal môj mladší syn…viezol ma tam autom, lebo som nevedela presne, ako sa tam dostať a ako to tam bude vyzerať. Syn je populárny slovenský stand-up komik a tak v podstate neprešiel v celej obrovskej hale ani meter bez toho, aby sa na neho nevrhol nejaký tínedžer alebo tínedžerka s prosbou, či si môžu urobiť s ním fotku…syn, samozrejme, súhlasil…občas sa mi v tom dave stratil, ale vždy sa znovu objavil…bola som hrdá matka…mňa predsa len čitatelia poznajú viac cez moje knihy a tak ja som sa fotila akurát na besede či pri podpisovaní kníh a veru žiaden fanúšik ma nezastavil s tým, že sa chce so mnou odfotografovať…

Synova popularita má však aj tienisté stránky…spolu s niekoľkými ďalšími známymi osobnosťami je už niekoľko dní obeťou tzv. stalkera. Slovenský ekvivalent tohto anglického výrazu je doslovne „prenasledovateľ“, aj keď sa bežne používa práve anglické slovo stalker – podobne, ako nikto neprekladá slovíčko „influencer“ ako „ovplyvňovateľ“– mnohým by možno vtedy došlo, čo to vlastne znamená. V každom prípade, od začiatku novembra už zhruba 30 známych tvárí slovenského šoubiznisu podalo sťažnosť na dotyčného stalkera…jednoducho sa necítia bezpečne, keď ich neustále niekto sleduje. Samozrejme, celé je to znásobené dozvukmi nedávnej smutnej udalosti na Zámockej ulici…

Pred chvíľou mi vyskočil na webe článok v súvislosti s touto témou, kde sa písalo, že slovenská polícia nevie, čo má robiť, že nemáme prakticky žiaden zákon, ktorý by niečo takéto zakazoval a oni nemôžu robiť nič, lebo daný človek nie je podľa nášho právneho poriadku nebezpečný a nijakým spôsobom neporušuje zákon. Skoro ma švihlo – takže jednoducho sa bude čakať, kým dotyčný niečo nebezpečné urobí? Kým sa stane to, čo v decembri 1980, kedy Lennonov fanúšik Mark David Chapman ho jednoducho zastrelil ? Až potom sa bude môcť konať?!

Náš parlament už niekoľko týždňov funguje v tak chaotickom režime, že sami poslanci nevedia, aké zákony vlastne poschvaľovali a úbohí občania sa v tom už vonkoncom nemôžu vyznať…obyčajne sa dozvieme až s krížikom po funuse, čo sa vlastne prijalo a ako to ovplyvní naše životy…niekedy možno až vtedy, keď nás začne mlieť byrokratický šimeľ a my dostaneme odôvodnenie, že bohužiaľ, že sa inak nedá, že taký je zákon. Tých nezmyselných a nedôležitých bolo za poslednú dobu prijatých naozaj dosť…zato jeden mladý muž, ktorého identitu polícia pozná, sleduje iných ľudí a vyvoláva v nich pocit strachu…ale na to, aby sa s tým niečo urobilo, zákon bohužiaľ, stále nemáme…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články