O Libanone a autíčkach na zotrvačník…

Z času na čas napíšem blog o Libanone, ktorý ale nikdy nie je iba o tejto krajine…a dnes tomu nebude inak…

Začnem v susednej Sýrii, kde v tieni nedávneho, znovu obnoveného izraelsko-palestínskeho konfliktu, prakticky bez záujmu svetovej verejnosti,  v tichosti prebehli prezidentské voľby. Vyhral ich – podľa očakávania – doterajší prezident Bashar  al Assad s absolútnou prevahou  vyše 90 percent hlasov. Zaujímavé bolo, že ho volili napríklad aj obyvatelia miest, na jeho príkaz zničených chemickými zbraňami  počas už desať rokov trvajúcej občianskej vojny v tejto krajine. Naopak, voliť nemohli obyvatelia na tzv. povstalcami obsadených územiach a ani Sýrčania v utečeneckých táboroch po celom svete – a teda ani  tí v Libanone…

Sýrskych utečencov som zažila na živo počas svojho pobytu v Libanone v zime a na jar roku 2018. V samotnom utečeneckom tábore som nikdy nebola – opis toho vo svojej knihe Z Rijádu do sveta som vytvorila na základe rozprávania očitého svedka, ktorého som  stretla práve v Rijáde  – ale stačili mi žobrajúce sýrske deti a zúfalé sýrske matky v uliciach Bejrútu. Libanon ich vtedy prichýlil a snažil sa  pomôcť – teraz sám potrebuje pomoc…

Pre malé porovnanie – v tom roku 2018 nebola v Libanone elektrina 3 hodiny denne. Dnes je to už v priemere 12 hodín, niekde dokonca aj viac a ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť kúpiť alebo prenajať svoj vlastný generátor, sú celú tú dobu bez  elektriny. Keď si predstavíte, čo všetko máte doma na elektrinu, tak vám je jasné, že sa prakticky nepohnete plus v corona čase sa k tomu pridáva dištančné vyučovanie detí, čo v Libanone, bohužiaľ, takmer nehrozí. Z obchodov postupne miznú už aj základné potraviny a jeden americký dolár sa predáva v prepočte za skoro 15.000 libanonských libier – keď sme tam boli my, bolo to 1.500 ! Libanon je jednoducho ako také autíčko na zotrvačník. Aj to sa najprv rozbehne a chvíľu ide rýchlo…potom postupne spomaľuje a nakoniec zastane úplne. Rok po výbuchu v bejrútskom prístave je stále pri moci tá istá skorumpovaná a neschopná vláda a je naozaj len otázkou času, kedy sa libanonské autíčko úplne zastaví a krajina skolabuje…

Samozrejme, v dôsledku  covidovej krízy ani mnohé iné krajiny nie sú na tom ružovo a úprimne povedané, Česko a Slovensko tiež. Tento týždeň česká ministerka financií uviedla, že valorizácia dôchodkov o 300 českých korún bude stáť krajinu niekoľko miliárd a bude to musieť nejako vykryť z výdavkovej položky, keďže sa stále snaží o nenavýšenie už aj tak vysokého štátneho dlhu. České autíčko zatiaľ stále ide, keďže ide z kopca…čo bude, keď bude treba ísť do kopca, zatiaľ nikto nevie…

Na Slovensku sa množia smutné štatistiky o starnutí populácie, ktoré posúvajú krajinu v tejto oblasti na popredné miesto v Európe. Nie je to len tým, že sa rodí málo detí, ale aj tým, že mladí odchádzajú do zahraničia, lebo doma nevidia perspektívu – však koho by bavilo byť svedkom neustálych žabo-myších vojen v rámci vládnej koalície, bez akejkoľvek šance, že sa niečo zmení ? Veru áno, aj slovenské autíčko má už na mále…

Pre zadlžené krajiny Európskej Únie je tu však nádej, že ich táto podrží a pomôže  im tak, ako pred pár rokmi pomohla Grécku. Bohužiaľ, Libanon žiadnu takúto nádej nemá, je na svojej ceste osamotený. Má okolo seba na jednej strane vojnou zničenú Sýriu, na druhej strane Izrael, ktorý je svojím spôsobom časovanou bombou. Nie je členom žiadneho spoločenstva, ktoré by ho mohlo ochrániť či pomôcť. A tak mi je nesmierne ľúto, že táto úžasná krajina s nezameniteľnou kultúrou, bohatá na prírodné krásy a historické pamiatky, smeruje pomaly a isto na smetisko dejín – na smetisku totižto obyčajne končia pokazené autíčka…

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články