O Dni vojnových veteránov, ale nielen o ňom…
Háčkovaný makový kvet na obrázku je ručná práca manželovej sesternice, dostala som ho od nej v Londýne pred siedmimi rokmi…
V Anglicku sa vôbec 11.november pripomína úplne inak ako u nás, je to pre nich jeden z najväčších sviatkov a netrvá len jeden deň, ale prakticky až mesiac. Veru tak, štylizovaný kvet červeného maku či už z plastu, látky alebo takýto ručne robený tam nosia ľudia na klope saka či na kabáte celý mesiac a robia to s hrdosťou – neuvidíte v televízii politika alebo moderátora, čo by ho nemal! Aj bežní ľudia na ulici ho majú a tí čo, ho ešte nemajú, si ho radi kúpia od množstva dobrovoľníkov, ktorí ich predávajú po uliciach – výťažok ide potom práve na rôzne charity, ktoré združujú vojnových veteránov. U nás som zaregistrovala, že takúto akciu robí PostBellum, úžasná neziskovka, ktorá sa snaží, aby sa nezabúdalo na našich pamätníkov, inak sa tento deň veľmi neoslavuje – koniec koncov, čo čakať, keď sa zrušili aj také sviatky ako 28.október či 17.november?!
V Anglicku sa hlavnej slávnostnej ceremónie zúčastňuje tradične kráľovská rodina aj členovia vlády a kladením vencom dávajú najavo svoju úctu a vďaku tým, ktorí kedysi bojovali za slobodu tejto krajiny. Takéto slávnostné spomienkové podujatia sa ale nedejú len v Londýne, ale aj na iných miestach krajiny. Jedným z nich je aj Military Cemetery v Brookwoode, kde sa nachádza i monumentálny pamätník československým vojakom, ktorí bojovali počas druhej svetovej vojny po boku anglickej armády v Royal Air Force, teda hlavne ako bojoví letci…
Pred pár dňami som pozerala český film Tmavomodrý svět, ktorý bol venovaný práve týmto hrdinom. Áno, dovolím si povedať, že všetci, ktorí neváhali riskovať svoje životy a vzlietali denne do boja s nemeckými bombardérmi, boli hrdinovia. O to viac bolo šokujúce, ako sa k nim neskôr zachoval komunistický režim – namiesto uznania a vyznamenaní za ich odvahu a statočnosť ich poslal do jáchymovských uránových baní alebo brúsiť krištáľ do Valdického kláštora. Strach z toho, že počas pobytu v zahraničí mohli napáchnuť „kapitalistickou ideológiou“ bol obrovský a oni si nemohli dovoliť riskovať. Aj keď som ten film už videla niekedy pred dvadsiatimi rokmi (bol natočený v r. 2001 a nazvaný podľa rovnomennej piesne tria Ježek-Voskovec-Werich), bolo mi opäť až fyzicky nevoľno z tých krutých záberov odtiaľ. Mimovoľne som si spomenula na osudy niektorých evanjelických farárov z tých rokov, o ktorých som sa dozvedela pri tvorbe knihy Deti z fary a z ktorí tam spolu s katolíckymi robili spoločnosť práve týmto letcom. Tiež neboli súdení, tiež sa ničím neprevinili – len boli veriaci, čo bol po roku 1948 dostatočný dôvod na poslanie do pracovného tábora. Bolo by skvelé, keby si tento film pozreli všetci, ktorí žijú v presvedčení, že vážiť si skutočných hrdinov znamená vyhadzovať státisíce eur na oslavy SNP…
Osudy československých vojakov v Anglicku stále pripomína aj budova Bohemia House v londýnskej štvrti Hampstead. Dom bol pôvodne zakúpený v r.1946 a slúžil ako Klub československých veteránov. Rôzne historické artefakty z toho obdobia je možné vidieť tam aj dnes, ako napríklad mapy rozdeleného Československa, obraz T.G. Masaryka, ale nájdeme tam aj kópiu pamätnej tabule s menami padlých letcov z RAF. Ja som prvýkrát som túto budov navštívila v roku 2008 a veľmi ma svojou atmosférou oslovila. Neskôr som tam bola ešte niekoľkokrát, keďže na prízemí budovy funguje československá reštaurácia, ktorá je akýmsi kúskom domova pre tu žijúcich Čechov a Slovákov. Radi tu ale chodia aj Angličania, napríklad môj anglický manžel a celá jeho rodina či priatelia si nevedeli vynachváliť naše domáce špeciality a nápoje tiež – hlavne slivovicu a plzenské pivo, ktoré tu čapujú. O histórii a účinkovaní našich letcov v RAF vedia toho hodne aj české a slovenské deti v Anglicku cez projekt spolupráce České a slovenské školy „Okénko“ práve so súčasným pokračovateľom Klubu československých veteránov, ktorý má tak trochu komplikovaný anglický názov – Memorial Association for Free Czechoslovak Veterans. Inak, myslím si, že určite vedia viac ako tie na Slovensku, keďže projekt, ktorý chcel rozvinúť podobnú aktivitu aj na našich školách, nebol podporený – čo, už, máme na Slovensku iné priority…
A tak budem o Dni vojnových veteránov rozprávať aspoň ja – zajtra mám besedu o mojej literárnej tvorbe v knižnici v Bratislave vo Vrakuni a tak si na kabát pripnem tento červený makový kvet a vysvetlím, prečo ho tam mám a odkiaľ a vôbec všetko o tomto symbole, čo viem a čo považujem za dôležité…
Děkuji, Soňo a vítám Vás po čase.
Samozřejmě je dobře vyjadřovat vděk našim veteránům, o letcích RAF za II. sv. války netřeba vůbec hovořit, stejně tak jako o jejich často velmi smutném konci. Věřím, že i u nás se časem tento zvyk rozšíří o cosi více, než v současnosti jediný den.