Prečo ste nás vyviedli z Egypta?

Najskôr sme 40 rokov putovali  „červeným morom“. A teraz, po 34 rokoch sa z nežnej revolúcie stáva vzdialená historická udalosť. Jej presah do súčasnosti vyprchal? Boj za slobodu a demokraciu stratil na význame?

Nežná nádej stále žije. No totálne sa zmenila doba – ekonomicky, technologicky,  politicky. November 1989 všelikto dnes spochybňuje. Bol to však historický okamih, hranica dvoch epoch: 40 ročnej totality a očakávanej slobody. Komunizmus sa zázračne zrútil na smetisko dejín. Mali sme vtedy šancu začať žiť v pravde, ale objavil sa nacionalizmus, egoizmus a korupcia. Mnohí sa vtedy pýtali: „Prečo ste nás vyviedli z Egypta?“

V roku 1989 sme nechceli byť ako oni, nepomstili sme sa. Stali sme sa slobodní, ale nesloboda k nám prišla inými dverami. Myslenie ľudí sa až tak zásadne nemení, čo je vlastne zásadný problém reforiem. Myslím, že to bol Ralf Dahrendorf, ktorý povedal, že politický systém sa dá zmeniť za šesť mesiacov, ekonomický za šesť rokov, ale hodnotový za šesťdesiat rokov. Myslenie ľudí sa mení len s generáciami, pretože je do značnej miery zotrvačné. Zostali staré návyky a snaha, aby zmenu za nás urobil niekto iný.

Došli sme aj k veľkým sociálny rozdielom, k rastu nezamestnanosti, návratu starých štruktúr a vylúčenia bývalých disidentov z politiky. U ľudí sa oslabila schopnosť rozlíšiť medzi dobrým a zlým, dôležitým a nedôležitým, podstatným a nepodstatným. Ak demokracia a politika bude založená iba na princípe väčšiny, nie na princípe mravnosti, nič sa nezmení a takýto systém sa zrúti. Sloboda má tiež svoje hranice – nie všetko, čo je možné, je aj nutné.

Podľa organizácie Oxfam vlastní 85 superboháčov taký majetok ako 3,5 miliardy najchudobnejších ľudí sveta. Viaceré osobnosti, od pápeža cez hviezdy Hollywoodu až po amerického prezidenta kritizujú globálnu nerovnosť. No my v EÚ si stále myslíme, že sa zastavil čas a nachádzame sa v centre diania.

Vojna na Ukrajine je pre zvyšok sveta iba regionálnym konfliktom, EÚ, Francúzsko a Nemecko sa stávajú iba regionálnymi hráčmi. Úspech Ukrajiny závisí od  vojenskej pomoci zvonku. Pri konflikte v Izraeli, ktorý svojou výbušnosťou má dosah na dianie v celom svete, sme to konečne pochopili. EÚ posiela morálne posolstvá celému svetu, pritom je ekonomicky a bytostne čoraz viac závislá od JV Ázie, zvlášť Číny. Postcovidová ekonomická kríza to odhalila v plnej nahote. Sankcie Kremeľ pred zrakom únie poľahky obchádza, svet sa smeje. Autoritatívne režimy sa ekonomicky vyrovnávajú demokraciám, ich obľuba preto rastie.

Tretina storočia nášho putovania do zasľúbenej zeme sa zmenila na veľkú názorovú polarizáciu.  Jej príčinou bolo aj to, že sme zle začali, najmä po roku 1992 bolo vo vládach Slovenska veľa nevzdelaných ľudí, ktorí politiku nepokladali za službu. Tí, ktorí to mysleli dobre, nie pre seba, boli často naivní a neskúsení, ale stálo to za to! Čo sa dosiahlo a bolo toho veľa, nebolo samozrejmé.

Niet lepšieho dôkazu o pominuteľnosti demokracie ako história. Vedel to už Platón. Demokracia podľa neho „nie je schopná rešpektovať nadradenosť niektorých jedincov a niektorých spôsobov života nad inými. Tak ako iné formy vlády, i demokracia nesie v sebe plán sebazničenia, svoj prerod v tyraniu“. Mali by sme sa poučiť z chýb demokratov z prvej republiky. Inak nás čaká ich osud.

Masarykovo „demokraciu robia demokrati a lepšiu demokraciu, lepší demokrati“ naberá na dôležitosti. Len tých lepších niet. Voľby z politika demokrata neurobia. Treba ho hľadať pred voľbami. Vychovávať. Kultivovať. Nielen vo vláde. Tiež v opozícii. Tá nám bude vládnuť zajtra.

Ako voliči by sme mali konečne prestať voliť menšie zlo. Začať hľadať väčšie dobro. Nie hromadné, ale to individuálne. Inak zostane z demokracie čačka, ktorú nebude chcieť nikto ani zadarmo. Z volieb sme  spravili kolektívne znásilňovanie demokracie. Vychádza z nich čoraz menej príťažlivá. Páchateľmi nie sú tí druhí.

Zaniklo i klasické delenie na pravicu a ľavicu. Stále vyspelejšia umelá inteligencia, algoritmy sociálnych sietí, sofistikovanejšie sfalšované videá, obrázky a správy, záplava hoaxov a dezinformácií posunuli manipulácie na takú úroveň, že komunisti zo starého režimu sa musia od závisti obracať v hrobe.

Na Slovensku mizne základný názorový pluralizmus, ľudia sa opäť škatuľkujú, kto nemá ten či onen správny názor, tomu sa neraz ujde hanlivá nálepka. Cítiť strach, vzájomná komunikácia a porozumenie mizne.  Až príliš to začína pripomínať dobu pred rokom 1990. Stále početnejšie mladšie generácie si to nemôžu pamätať, opakujeme staré chyby. Slovensko sa dostalo na koniec jednej etapy, ale tápa s vykročením do novej. Vieme, že ekonomický model z 90. rokov založený na lacnej pracovnej sile a zahraničných investíciách dožil, začíname prudko zaostávať. No stále presne nevieme ako modernizovať ekonomiku založenú na inováciách. Stále viac dobrodruhov v politike je znakom, že dožil aj politický model. Za 34 rokov sme zistili, že spoločenské vzorce sa so železnou pravidelnosťou opakujú, ale poučiť z vlastných chýb sa stále nevieme.

Posledné štyri roky plné kríz v plnej nahote odkryli dušu Slovenska. Kam sme dospeli za 34 rokov, ako si vieme spravovať vlastnú krajinu? Kto a čo nám imponuje? Je to demokracia a sloboda?

Subscribe
Upozornit na
guest

2 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments
Tomáš Vodvářka
Admin
2 měsíců před

Pěkné, Janka. Podobně je to i v České republice. Nedokážu odhadnout, kolik altruistů sedí v Parlamentu, ale moc jich nebude.

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial