Je treba sa toho držať

Kráčala popri vozíku a chytila svojho 22-ročného syna za ruku. Zdravotník ju zastavil pri dverách operačnej sály.

„Toto je tak ďaleko, ako môžete ísť,“ povedal. Naklonila sa a pobozkala Tomáša na čelo. „Milujem ťa.“

„Aj ja ťa milujem,“ zašepkal späť. Bezmocne sledovala, ako ho odvážali od nej. Uvidí ešte niekedy svojho chlapca živého?

Štyri týždne predtým jej syn, cyklista na horskom bicykli, utrpel mozgovú príhodu, keď kempoval s priateľmi v Rakúsku. Skončilo to tak, že ho letecky previezli na kliniku a ona prišla z domu na druhý deň ráno. Spal, keď tam prišla, jeho končatiny boli ukotvené k zábranám postele. Keď sa dotkla jeho líca, otvoril oči, ale nevnímal ju.

To popoludnie sa Tom prerušovane prebúdzal a hovoril nezmysly. „Kúpim koziu farmu,“ oznámil svojmu otcovi Petrovi, ktorý pricestoval. Rozviedli sa už pred rokmi. Nervózne sa zasmiala na týchto výbuchoch, hladkala Toma po dlhých kučeravých vlasoch, až kým opäť nezaspal. Potom sa bez varovania trhol, vzpriamil, uvoľnil sa zo zábran a vytrhol si infúzie.

Mal záchvat. Mali štyria čo robiť, aby ho udržali. Neurochirurg im neskôr povedal, že Tom utrpel druhé krvácanie do mozgu. Po núdzovej kraniotómii na zmiernenie tlaku spôsobeného krvácaním do mozgu upadol do kómy.

Prvých pár dní kládla otázky každému členovi zdravotníckeho personálu, ktorý vstúpil do miestnosti. Stovky otázok. Skúmala všetko, čo o Tomášovom stave našla na svojom iPhone. Neopustila jeho izbu. Nespala. Ledva jedla.

Jedna sestra si ju vzala nabok. „Pamätajte na múdrosť letušky,“ povedala. Venovala jej nechápavý pohľad. „Musíte si nasadiť svoju vlastnú kyslíkovú masku predtým, ako s ňou pomôžete iným.“

Niečo jej docvaklo v hlave: dlho by nedokázala udržať bdenie pri synovej posteli. Nemohla jednoducho prinútiť syna, aby sa prebral, táto myšlienka jej priniesla rovnakým dielom úľavu aj zúfalstvo.

Požiadala rodinu a priateľov, aby sa pri Tomášovi striedali. Jeho starší brat Andrej priletel z Anglicka a húf kamarátov z vysokej školy sa utáboril v salóniku neuro-JIS. Jeden z nich stál pri jeho posteli hodinu a rozprával Tomovi v kóme každý detail svojej obľúbenej cyklistickej trasy. Nakoniec prijala ponuku priateľky zostať v jej byte v centre mesta. Prinútila sa tam stráviť pár nocí, aj keď nemohla poriadne zaspať. Nevedela, čo si počať s „voľnom“. Skúsila sa prejsť v parku alebo sa otupene potulovať po nábreží.

Našla taliansku reštauráciu, ktorá bola vítaným oddychom od jedla v nemocničnej kaviarni. Raz večer, keď sa vracala z reštaurácie do nemocnice, začalo liať. Nemala dáždnik. Utekala sa ukryť do najbližšej budovy, impozantnej katedrály. Hoci bola vychovaná bez náboženstva, jej matka bola odpadnutá katolíčka. Pamätala si, ako sa jej ako dieťa pýtala, prečo niekedy drží ruženec.

„Aj keď nechodím do kostola,“ povedala, „niekedy cítim potrebu modliť sa, keď sa dejú zlé veci.“

„Môžeš mi ukázať, ako sa mám modliť?“ spýtala sa jej.

„Počkaj, kým v tvojej mysli ožije scéna, a potom sa začni modliť,“ odpovedala jej.

Teraz, premočená na kosť, si kľakla v zadnej lavici katedrály a urobila, ako jej odporučila mama. Vzduch bol chladný a voňal po sviečkach. Vyprázdnila svoju myseľ a čakala, kým sa objaví scéna: Tomáš na svojom horskom bicykli letí po hrebeni zasneženej hory. „Bože, ak je to tvoja vôľa, prosím, dovoľ Tomášovi opäť zažiť tieto dobrodružstvá,“ povedala nahlas. Oprela si hlavu o zložené ruky a nechala sa objať tichom svätyne. Uvoľnila v sebe napätie a citeľne vnímala, ako z nej začína padať závažie.

Na 14. deň sa Tomáš prebral z kómy, no bol v agónii toho, čo sa nazýva delírium na JIS – zmätok spojený s dlhými pobytmi v nemocnici. V mnohých ohľadoch to bolo desivejšie ako kóma, ako keby syn, ktorého poznala, bol preč. Dr. Kim požiadal o stretnutie s ich rodinou. „Musíte sa rozhodnúť,“ povedal im, keď sa zhromaždili v rohu JIS. Tomášove mŕtvice boli spôsobené prasknutím zhluku žíl hlboko v jeho mozgu. Tak hlboko, že odstránenie žíl by znamenalo prerezanie mozgového tkaniva, ktoré riadilo životne dôležité funkcie vrátane pamäte.

Dr. Kim vysvetlil, že odstránenie klastra by vylúčilo možnosť budúcich mozgových príhod, ale že operácia by bola mimoriadne riskantná. Existovalo riziko, že ju ani neprežije. Ak by ho ale neoperovali, možno už nikdy nebude môcť chodiť alebo dokonca fungovať samostatne. Ich možnosti boli buď nechať syna zotaviť sa do akejkoľvek možnej miery, ale s celoživotným rizikom ďalších – možno smrteľných – krvácaní do mozgu, alebo nechať operovať doktora Kima.

Táto informácia sa vnorila hlboko do ich vnútra. Dlho mlčali.

„Čo by ste urobili Vy, keby to bolo Vaše dieťa?“ spýtal sa konečne Tomášov otec.

„Súhlasil by som s operáciou,“ odpovedal doktor Kim.

„Aké komplikácie môžu vzniknúť?“ Opýtala sa.

„Je to budúcnosť a žiaľ, nikto z nás ju nedokáže predpovedať. Nikdy sa nedozvieme viac, kým tým neprejdeme,“ odpovedal doktor.

Spomenula si na mamu. Zavrela oči a čakala na scénu. Tentoraz videla syna ako batoľa šantiace v morskom príboji, bez akejkoľvek starosti. Táto vízia bola taká silná, že súhlasila s operáciou. Cítila sa istá, že táto procedúra bola synovou jedinou šancou na návrat do plnohodnotného života.

Teraz, keď pobozkala svojho syna na čelo a sledovala, ako ho vezú na operačnú sálu, zavládla vo nej panika. Premýšľala, ako ho mohla nechať ísť na operáciu. Bolo to správne rozhodnutie? Takmer paralyzovaná strachom kráčala po chodbe, na najdlhšej prechádzke v jej živote, pričom každý krok ju vzďaľoval od jej syna. Osem členov rodiny sa zhromaždilo v nemocničnej jedálni, aby počkali na koniec operácie. Rozprávali sa a kupovali si jednu kávu za druhou. Po takmer siedmich hodinách sa objavil unavený doktor Kim, stále v chirurgickom úbore. Jeho výraz bol nečitateľný.

„Operácia bola úspešná,“ povedal. „Avšak nebudeme vedieť rozsah možného poškodenia mozgu, kým sa Tomáš nezačne zotavovať.“

Čoskoro Tomáša priviezli späť do jeho izby. Lebkou mu prechádzala výrazná jazva v tvare S. Počas niekoľkých nasledujúcich dní dávali pozor pri jeho posteli, keď spal ďalej a ďalej. Pokúsila sa predstaviť si scény synovho putovania cez husté lesy. Tom na snowboarde. Dva týždne po operácii hrala na reproduktore Bluetooth v izbe jedna z Tomových obľúbených skladieb „Arabella“ od Arctic Monkeys a jeho pery sa začali pohybovať.

„Ty spievaš?“ Opýtala sa.

Otvoril oči, venoval jej veľký úsmev a povedal tým najchrapľavejším a najkrajším hlasom: „Áno!“

V nasledujúcich týždňoch bol Tom schopný vstať a potom s pomocou urobiť prvé kolísavé kroky. Nakoniec sa pevne držal chodítka a za búrlivého potlesku zamestnancov prešiel chodbou na JIS. Doktor Kim presťahoval Toma na rehabilitačné oddelenie v nemocnici, kde sa znovu naučil najjednoduchšie životné úlohy – sprchovanie, čistenie zubov, písanie svojho mena. Hoci jeho pokroky boli stabilné, jeho jemné motorické schopnosti boli ohrozené, chodil krivkajúci ale pamäť sa mu nezotavila tak, ako dúfali.

Našťastie spoznával svojich priateľov a rodinu. Pamätal si všetko o svojom živote pred mozgovou príhodou, ale jeho krátkodobá pamäť neexistovala. Nevedel si spomenúť, čo mal na obed alebo kto ho navštívil skôr v ten deň. Koncom októbra, 56 dní po jeho prijatí, bol prepustený z nemocnice a prišiel s ňou žiť domov.

Podarilo sa im ho zapísať do jedného z najlepších denných programov pre poranenie mozgu v krajine. Bol pridelený k fyzickým, pracovným, rečovým a duševným terapeutom a neurológovi, ktorý sa špecializoval na poranenia mozgu. Ale aj s týmto vysnívaným tímom ju po siedmich mesiacoch jeho manažér prípadu odtiahol nabok, s kopou správ od lekárov v ruke. Zadržala dych a čakala na správy. „Tomáš už asi nikdy nebude ako predtým,“ povedal jej. „Vyčerpali sme náš balík trikov a je čas ho prepustiť.“

Nemohla tomu uveriť. Jej milovaný syn sa nikdy úplne nevráti? Odviezla sa na nábrežie. Sadla si na skalu a zavrela oči, rovnako ako kedysi v katedrále, čakajúc na oživenie scény. Tentoraz videla len svoju vlastnú zaťatú päsť. Aká to bola správa? Že sa zúfalo držala starého Tomáša? Že sa stále nenaučila to pustiť spod kontroly? Dovoliť Bohu alebo vesmíru, aby sa postaral o neho? Posun smerom k prijatiu nového Tomáša vždy cítila ako zradu. Bojovala a bojovala proti tomu. Proti faktom. Proti realite.

Neskôr v ten deň, cestou domov z rehabilitačného programu, sa Toma, ako každý deň, spýtala: „Čo si mal na obed?“

„Kuracie pochúťky a koláčik,“ odpovedal.

Odtiahla auto ku obrubníku a začala plakať.

Prekvapene sa spýtal: „Čo sa deje, mami?“

„Dnes je prvý deň, kedy si si spomenul, čo si jedol na obed.“

Tomášova tvár sa zlomila do krivého úsmevu. „No, je treba sa toho držať,“ povedal.

Od synovho zákroku uplynuli dva roky. Prekonal všetky očakávania svojich lekárov a vrátil sa na univerzitu, kde žije so svojím otcom a jeho emocionálnym podporným psom Moonom. S kamarátmi opäť trhá horské chodníky. V každom kúsku je to jej syn, ktorým vždy bol a ešte viac je.

Nakoniec sa to naučila prijať a pustiť. Jej synTomáš mal pravdu: Je treba sa toho držať.

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články