Sila objatia

Netušil som, že to budem tak silne vnímať,  že ma to tak strhne a zavalí ako veľká príbojová vlna. Tak ako keď na strmom pobreží vzniká útesový príboj a pôsobí nárazmi vody na skaliská. Pričom odrážaná vlna zväčšuje výšku aj silu nasledujúcej vlny. Tak som sa teraz cítil, v objatí cudzieho človeka. Bolo to, ako keby sme boli dieliky lega, ktoré sa k sebe hodia, aj keď sme stvorení z rôznych skúseností a pocitov. Napriek tomu v tom nadčasovom momente medzi objatím a odlúčením – sme jedno.

Keď sme rozpustili objatie, mal slzy v očiach. Poďakoval, upravil si košeľu a odišiel so vztýčenou hlavou.

Potom prišla mladá žena, o hlavu nižšia ako ja. Usmiala sa na nápis na mojom tričku  „Objatie zadarmo“, objala ma a položila si hlavu na moju hruď. A tak to pokračovalo.

Ako každý deň som išiel na trhovisko, aby som naplnil svoju otvorenú náruč množstvom lásky od náhodných ľudí. Vďaka tomu som pochopil, že jeden bez druhého nemôžeme prežiť.

Všetci si mysleli, že som nesebecký a robím to pre nich. Ľudia väčšinou hovoria: „Je od vás milé, že investujete svoj čas pre iných ľudí bez toho, aby ste za to niečo dostali.“ Ale niečo som dostal na oplátku aj ja. Tí ľudia nič netušili,  pretože jazvy na duši sa na koži nezobrazujú. Iba vo vnútri.

Tesne predtým, ako som opustil svoje miesto na trhu, prišiel chlapík a postavil sa predo mňa. Ruky vo vreckách, oči hľadiace dolu na podlahu. Už som si ho neďaleko seba všimol. Ale asi nenašiel odvahu priblížiť sa, keď boli okolo ďalší ľudia.

„Chceš objatie?“ Povzbudzujúco som sa naňho pozrel. Vedel som, čo cíti.

„Môžem ti položiť otázku?“ Povedal tichým hlasom.

„Jasné, pýtaj sa.“ Pozrel som sa na neho. Bol mojej výšky, oveľa svalnatejší ako ja, ale reč jeho tela prezrádzala hanblivosť. Usúdil som, že tento muž nie je obyčajný kulturista. Bol to človek, ktorý si vybudoval svoju silu a čelil životným výzvam. Pravdepodobne na uliciach. Tušil som, že má na koži toľko jaziev, koľko na duši.

„Vadilo by ti, keby… Nevadilo by ti, keby som sa s tebou počas objatia rozprával?“

Pozrel som sa naňho a povedal: „Stavím sa, že máš skvelý príbeh, ktorý by si mohol povedať. Rád by som si to vypočul!“

Potom som roztiahol ruky a nechal ho prísť ku mne. Roztiahol ruky aj on a keď som videl, ako nešikovne to urobil, pomyslel som si, že sa takto ľudí pravdepodobne často nedotýkal.

Objali sme sa a potom, ako keď sa pretrhne hrádza, začal plakať a držal sa ma pevne ako záchranného lana.

Veci, ktoré mi povedal…, na ne nezabudnem. Počas toho dlhého objatia sa vyronilo veľa sĺz a  niektoré z nich boli i moje.

Potom sa odo mňa náhle odpútal. Ticho sa poďakoval a odišiel. Sledoval som, ako odchádza, a vo svojom srdci som vedel, že som urobil správnu vec.

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články