Postava nepriateľa v skutočnosti neexistuje? (krátka úvaha)

Ten, koho vnútorne vnímame ako „nepriateľa“ alebo ten, kto nám akokoľvek ublížil existuje, v tejto konkrétnej podobe, len v našej hlave.

Má základ v nejakej skutočnej postave, vyskytujúcej sa v realite, ale to je len forma, ako ho identifikovať medzi ostatnými: náš sused, šéfka, bývalý manžel, priateľ manželky, spolužiak, potenciálna svokra atď.

Často napľňame túto formu obsahom a  je to plne v našej réžii, pretože si do osoby nepriateľa projektujeme a vkladáme naše vlastné tiene, filtre a krivdy. Tá sugescia je tak silná, že oklameme naše vlastné zmysly a zároveň domyslíme, čo ten daný človek povedal alebo urobil a ako to myslel.

Dokonca náš myšlienkový vzorec “ako by nepriateľ mal reagovať” je tak silný, že ovplyvní i zrakové a sluchové vnemy vstupujúce do mozgu. Tak vznikajú domnienky, ktoré by sme odprisahali i na detektore lži.

Pokiaľ niečomu veríme, stáva sa to našou pravdou…
Ale je na vlastnom posúdení, či a načo nám táto vlastná pravda o domnelom nepriateľovi slúži…

Užitočnejšie je ju rozpustiť a uvidieť tak ľudí takých, akí naozaj sú, že nemajú moc spôsobovať nám také zľaknutie, aké si vieme privodiť len sami sebe a zo seba.

Napadla ma otázka:  Ako teda čeliť tvrdosti iných ľudí, aby nás to tak nezraňovalo?

Myslím si, že  zachovať si tú svoju jemnosť. Ale ako sa dá s ňou čeliť tvrdému okoliu? Paradoxne sa to robí práve zotrvaním v jemnosti a neustúpením do paralýzy alebo hrubosti. Lebo „pevná jemnosť“ je obrovská sila, pod ktorou aj hrubé brnenia pukajú a objavuje sa pod nimi podobná jemnosť, ktorá sa iba po zraneniach obalila do hrubosti.

Čo hovorí o rozpustení tvrdosti Osho?
“Musíme preraziť brnenie, ktoré zakrýva naše srdce a toto prerážanie nie je príjemné, je bolestivé.
Môže trvať roky, než slzami rozpustíme tvrdosť, ktorá vzniká v tomto svete a pokrýva naše krehké, láskavé vnútorné  ja. Slzami nad každou zničujúcou stratou. Slzami nad každou prehrou. Slzami nad každou zopakovanou chybou.
Ti, ktorí si dovolia tieto slzy, nie sú neúspešnými kandidátmi lásky, ale jej skutočnými zasvätencami. Po bolesti príde sila.
Najprv sa srdce zlomí, až potom sa vznesie. Oči, ktoré plakali, lepšie vidia.“

Ešte keď bola dcéra malá, sme zažili niečo podobné. Písala referát a ja som súhlasila, že jej pomôžem. Našli sme text, tak jej hovorím, aby si ho prečítala a potom budeme písať. Ešte som pri tom niečo robila. To sa jej očividne nepáčilo. Lebo zároveň som tam s ňou bola, no nie tak, ako si ona predstavovala. Cítila som, že sa hnevá. Cez svoj hnev a odpor – strach k úlohe- nebola schopná venovať sa tomu o čo skutočne išlo. Potrebovala demonštrovať v tej chvíli na mne, ako to nevie… Upozornila som ju na to, začala plakať, spomenula som si, ako som to mala podobne ako dieťa. Povedala som jej, že i ja som sa takto chovala k mojej mame.  Uľavilo sa jej. Referát sme začali písať s jej odporom po boku. Keď sme dopísali, bol jej odpor preč a referát hotový. Bola rada a ja tiež. Predtým by som ju poslala preč a bola by nahnevaná. I teraz sa to na chvíľu stalo. Nevadí. Deti dobre vedia, kde majú brnknúť, aby sme boli s nimi v krivde. Oni v ublížení a my vo vine alebo naopak.

Ale skôr či neskôr zistime, že nám v tom nie je dobre ani jednému. Že záujmom o seba navzájom sme schopní tu byť pre seba naozaj. Úprimne priznanie „nepáči sa mi, ako sa ku mne chováš, prečo to robíš a čo skutočne chceš…“ je viac ❤ .

Ešte mi vŕta v hlave, že nás to mrzí… Nemusí nás to vlastne ani mrzieť. Pozor na snahu robiť sa lepšími, než naozaj sme. Z toho často plynie mrzutosť- energia, ktorá sa odohrala vo forme príbehu. Chcela byť len uvoľnená. Nestalo sa nič menej ani viac – iba list plávajúci po rieke…

 

 

foto: archív autorky

 

Subscribe
Upozornit na
guest
9 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments
Vladimír Ludvík
Vladimír Ludvík
1 měsíc před

Drahá paní, já vám vůbec nechci brát vaše idealistické představy. Praxe života mne naučila, že nemáte pravdu. Měla byste vědět, že ďábel má krásnou tvář. A někdy ani to ne! Takový Lavrov, kdyby se nechal vyfotit, jak se usmívá, tak by velmi pravděpodobně mohl nepřípustným způsobem strašit malé děti, pokud by Mikuláš a anděl tuto fotku sebou nosili místo čerta. Odpůrce a nepřítel existuje a je třeba mu říkat NE!

Vladimír Ludvík
Vladimír Ludvík
1 měsíc před

Já vím že jsem to trochu cíleně převedl do trochu jiné roviny a možná i účelově zjednodušil (zjednodušená představa boje proti něčemu jednoznačně zlému). Také chápu, že váš článek je delší a píšete v něm o něčem jiném. Mne trochu překvapilo vaše tvrzení, že: „Ten, koho vnútorne vnímame ako „nepriateľa“ alebo ten, kto nám akokoľvek ublížil existuje, v tejto konkrétnej podobe, len v našej hlave.“ Ten váš výše zmíněný výrok mi zní poněkud sebemrskačsky a realitivizuje i pohled nezávislých osob na spor. Chyba přece nemusí být vůbec ve vašich představách. Prostě došlo k určitému konfliktu, který vedl k určitým nepřátelským… Číst vice »

Vlasta Fišrová
Vlasta Fišrová
1 měsíc před

Silné téma. Sama jsem si na to zatím netroufla, zkusit nějak podat, vysvětlovat lidem, kteří o tomto buď zatím neslyšeli nebo ještě nechtějí slyšet. Ještě je příliš zaměstnává onen vnější nepřítel…

Filip Vracovský
Filip Vracovský(@filipvracovsky)
1 měsíc před

Krásná úvaha, už proto, že tohle je skutečná síla. Přesto, že je zatím u spousty lidí vnímána jako slabost.

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial