Kto má pravdu?

Včera som čítala krátky príbeh od Roberta Tompkinsa:

„Jeden muž sa vybral do sveta hľadať Pravdu. Nakoniec sa v jednej odľahlej dedine jeho pátranie skončilo. V polorozpadnutej chatrči sedela Pravda pri vatre. Takú starú a škaredú ženu ešte nikdy nevidel.

„ Si to naozaj ty?“ Stará vráskavá žena prikývla.

„ Povedz mi, čo mám povedať svetu? Aké posolstvo odovzdať?“

Stará žena napľula do ohňa a odpovedala: „Povedz im, že som mladá a krásna!“

Tento text ma priviedol k zamysleniu, že v našom živote každý niečo hľadá. Niekto šťastie, prácu, lásku, pokoj i mier. Možno hľadáte odpovede na otázky týkajúce sa Boha, nádeje, , viery, života po smrti, dobra a zla. Pýtate sa, či existuje život po smrti? Ak áno, aký život?? Bude na tom záležať, čomu ste verili alebo ako ste v živote žili? Môžete nachádzať rôzne odpovede. Ale i tak nie ste oveľa múdrejší.

Kto má pravdu?

Je pravda len jedna, alebo je to uhol pohľadu? Čo je pre jedného pravda, môže byť pre druhého lož? To je otázka, ktorá nás dokáže vtiahnuť do dlhých diskusií a vzájomných presvedčovaní.

Vedci sú na tom o niečo lepšie, pretože majú presné pravidlá, podľa ktorých sa rozhodujú, čo môže byť uznané ako pravdivé a čo nie.

Filozofi sa však vracajú k pôvodu samotnej otázky a pýtajú sa, odkiaľ sme vzali tie pravidlá, podľa čoho sme schopní rozhodnúť, čo je a čo nie je pravda, poprípade či pravda vôbec existuje? Nielen medzi filozofmi je veľmi rozšírená predstava, že pravda je „niečo“, čo možno nájsť, k čomu sa možno priblížiť a čo je možné vlastniť. Nie je príliš dôležité, či tým niečím je Boh, idea, duch alebo čokoľvek iného, podstatné je to, že toto „niečo“ je jediné správne a dôsledky takého presvedčenia môžu byť niekedy dosť nebezpečné.

Avšak i opačný názor, že každý má svoju pravdu a má právo ju vyznávať, má svoje úskalia.

Svet proste nie je dosť veľký a dostatočne stabilný, aby s ním každý mohol zachádzať podľa vlastnej predstavy, mnohokrát ani poriadne neujasnenej. Ukazuje sa, že akékoľvek vlastnenie pravdy, až už by mala byť jedna pre všetkých, alebo pre každého zvlášť, znamená možné ochromenie ostatných názorov alebo i ľudí samotných.

Pravda neexistuje ako vec, ale ako vlastnosť niektorých výrokov, ktorými niečo hovoríme o skutočnosti. Potom už len stačí stanoviť pravidlá, t.j. nájsť kritéria, podľa ktorých budeme rozhodovať, ktorý výrok alebo veta je pravdivá a ktorá nie. Najbežnejším pravidlom je to, že obsah pravdivej vety sa musí zhodovať so skutočnosťou.

To ale vôbec neznamená, že nemáme možnosť mať vlastný názor. Mať svoju pravdu a mať vlastný názor je ale rozdielne. Pravdu nemôžeme vlastniť, je možné len hovoriť pravdivé vety, ale nezávisle na tom, je možné mať vlastný osobitý názor na čokoľvek. Ale v reči je to treba dostatočne odlíšiť a často tak môžeme predísť zbytočným sporom.

Stačí napríklad namiesto vety „to pivo je teplé“  povedať „to pivo sa mi zdá teplé“. V prvom prípade stačí zobrať teplomer a je po chvíli jasné, či je alebo nie je teplé.

V druhom prípade môže mať miesto peny trebárs ľad, ale pokiaľ skutočne máte taký pocit, že je veta pravdivá, musíte sa spýtať, či neklamete samy sebe.

Výhodou je to, že tento prístup robí človeka obozretným a uvážlivým vo svojich výrokoch a otvára možnosť byť tolerantným k výrokom ostatných.

Sdílet na facebooku

Tweetnout

Odebírat články