Mamičkine medovníčky

Som v dokonale čistej kuchyni. Pracovné dosky sú posypané múkou. Stojí pri nich a čaká na mňa. Sledujem, ako sa svaly na jej pažiach vlnia tlakom. Vaľká cesto na medovníčky rovnomernými ťahmi tam a späť, ako keď more vlnami bozkáva pláž. Jej pokoj napĺňa kuchyňu láskou. Dvíha ma na ruky. Mám na sebe tmavo modré letné šaty s malými žltými slnečnicami.

„Tu máš, miláčik,“ podáva mi zásteru a ja k nej poslušne zdvíham svoje malé paže. Uviaže mi ju okolo pása. Je na nej malý medvedík. Vďaka slnečnému svetlu sa cukor trbliece ako trblietky. Kuchyňa sladko vonia po cukrovinkách, na ktorých tak usilovne pracujeme. Usmeje sa na mňa a ukáže na formičky.

Mamičkine špeciálne vykrajovacie formičky sú medenej farby. Moja mamička ich dostala od svojej mamičky, ktorá ich dostala zase od svojej mamičky. Po dobu jedenásť a pol mesiaca v roku sú uložené vo vrecúškach s tesnením na zips. Keď vylezú z vrecúšok a narazia na drevený stôl, zahrajú hudbu, ktorá znie ako ich vlastné vianočné koledy. Aničkine a moje prsty sa natiahnu za našimi obľúbenými tvarmi. Mamička nám hovorí, že najskôr musíme z medovníkového cesta vykrajovať veľké tvary a až potom tie malé. Takže moja sestra Anička a ja stisneme veľkého obrieho anjela. Jeho krídla sú v rozpätí mojej dlane.

„Pevne zatlačte dolu,“ povie mamička a položí svoju mäkkú dlaň na naše. Chvíľku to bolí, ale keď pustíme, vidíme tvar anjela. Až urobíme všetko, čo naše srdiečka chcú, mamička pozberá zvyšky cesta a znovu ho vyvaľká. S Aničkou okusujeme cesto, chichoceme sa a spievame: „Nech sneží, nech sneží, nech sneží!“

Počujem zvuk spúšťajúceho sa časovača. Mamička začne vtlačovať tvary do cesta s obdivuhodnou rýchlosťou. Vyberá si zvončeky, malého anjela, dvoch pastierov a snehuliaka. Pevne uchopí strieborný plech a vloží ho do rúry. Len stojím a dívam sa. Cesto mi zasychá na dlaniach. Som trochu nesvoja a hrám sa s ramienkami šiat. Mamička sa vráti k pultu a naberie cesto. Dívam sa, ako ho vyvaľká a celý proces začne znovu.

Časovač hlasito spieva. Mamička naplní ďalší plech. Dôjde k rúre, vytiahne plech s upečenými medovníkmi a postaví ho na sporák. S odbornou presnosťou sa otočí na päte a vloží ďalší plech dovnútra rúry. Upečené medovníčky nechá na plechu trochu vychladnúť a potom ich preloží do plechovej dózy. Keď ich usporiada, vráti sa ku mne a s úsmevom mi podá do dlane kúsok cesta. Cesto je vláčne a sladké. Rozplýva sa mi v ústach.

Potom na sporák položí druhý plech rovnako ako ten prvý a začne ukladať upečené medovníky do inej dózy. Stojím na stoličke a naťahujem sa za dezertnými tanierikmi. Zdobia ich psíky s mikulášskymi čapicami. Na okrajoch sú vyobrazené malé lístky imela. Mamička mi vezme tanieriky z rúk a naloží do nich pár medovníčkov z prvej várky. Všetky vychladli a sú pripravené na konzumáciu. Tiež naleje do pohárov mlieko.

„Trochu mliečka s vašou pochúťkou, moje lásky,“ povie Aničke a mne. Sedíme za kuchynským stolom. Medovníčky sú zvrchu chrumkavé a uprostred mäkké. Uhryznem hlavu veľkému anjelovi, čo Aničku rozosmeje. Zahryznem do ľavého krídla, potom do pravého. Moja sestra sa rozosmeje ešte viac. Mamička nás objíme a smeje sa s nami.

Prebúdzam sa na vôňu smažených vajec. Ranné slnko prerezáva tenký ružový záves. Aničke to ale nevadí. „Vždy spí tvrdo,“ povie mamička, keď jej hovorím, že nechcem raňajky. Pristúpi ku mne. Zdvihne mi bradu, aby sa mohla pozrieť do mojich očí. Očí, ktoré sú rovnako modré ako tie jej.

„Si v poriadku, miláčik, vyzeráš, ako by si mala krušnú noc,“ hovorí. Jej hlas je jemný. Moje oči smerujú k najvyššej skrinke v kuchyni. Do domova formičiek. Nemusím odpovedať, lebo Anička hlučne vojde do kuchyne. Pijem svoj pohár mlieka. Moje sestra hltá vajíčka a chlebík, ktorý má nakrájaný na kúsky. Počas raňajok nám mamička pripomína, že ideme spoločne nakupovať do obchodného domu. Pozrie sa na kuchynské hodiny, ktoré tikajú sem a tam, ako plynie čas. Zatlieska rukami a začne upratovať stôl. Potom čaká pri dverách a drží naše batohy. Aničkin je modrý a môj ružový. Berie nás za ruky. Moje ľavá ruka vkĺzne do jej pravej. Mamičkine ruky sú teplé a mäkké. Kráčame spolu po ulici a smerujeme k obchodnému domu. Je tam veľká vodná fontána, ku ktorej Anička rýchlo beží. Keď pristúpim bližšie, vdychujem prenikavú vôňu chlóru a krčím sa. Ale moja sestra, tá je vždy nebojácna. Odvážne preskočí tesne k veľkej fontáne a posadí sa na okraj. Jej malé nôžky visia a kopú do dláždeného okraja, zatiaľ čo jej prsty siahajú po vode.

„Je zima,“ povie, keď sa mamička hrabe v peňaženke a podáva jej mincu. Tiež mi jednu podáva. V dlani ma chladí. Viem, že keď si ju priložím k nosu, bude kovovo voňať.

„Želajte si niečo a vhoďte mincu do fontány,“ hovorí nám mamička. Zavriem oči a želám si zostať s mamičkou naveky…