púpava

Mala som desať rokov. Tento deň s mojím otcom sa odohral na našej turistike v Tatrách.

Stála som pred chatou, v tráve, ktorá mi zmáčala topánky od rosy.  Tiene šantili medzi stromami a steblá trávy sa leskli ako meče. Obloha bola ako tekuté svetlo, ale nie je to úplne presné prirovnanie. Chrbty hôr vyzerali, akoby boli vytesané z mramoru. Medzi horami a mnou sa zem zužovala a sálala z nej vlhkosť.  Pamätám si to ako bielu, chladnú prítomnosť. Pes štekal a štekal, tento zvuk sa niesol až tam, kde som stála a čakala.

Vedľa chaty prechádzala skupina tichých chodcov stálym tempom tých, ktorí majú pred sebou celodenný pochod. A zrazu, bol to snáď len okamih, keď slnko vyšlo spoza hôr ako oheň bez prekážok. Ľudí obkresľoval slabou svätožiarou, zatiaľ čo pri ceste zachytil hlávku púpavy a nežne ju premenil na žiarivé svetlo. Zalial ma pocit úplného pokoja a s očami upretými na nebo som  šepkala:  “Drahý Bože, ak ťa niekedy o niečo požiadam, nemusíš ma počúvať, lebo nič nie je také nevyhnutné okrem tohto.” Cítila som to tak, vďaka svojmu obrovskému pocitu šťastia. Potom na mňa môj otec zavolal a vydali sme sa na cestu.

Môj otec bol zavalitej postavy. V horách nosieval ľanové nohavice a klobúk s pierkom. Vo vrecku mal knihu, v ktorej hľadal názvy kvetov, stromov a vtákov.  Keď sme stúpali, ukázal cez borovice na dedinu pod nami. Otcovým plánom bolo dostať sa na poludnie na Horný salaš, dať si obed v chate a potom vyšliapať na vrchol hory. Horný salaš bol na lúkach vysoko v horách, kam pastier previedol kravy z údolia, aby cez leto spásali vrstvy zdravej vrchnej trávy. Ale ja som  v tej  chvíli bola svetoznáma tanečná hviezda v zamatových šatách so sukňou, ktorá sa točila a nepočúvala som, čo  mi otec vysvetľoval.

Ach, ale obloha bola modrá! „Najmodrejšia býva, keď ležíte na boku a pozeráte sa cez trávu, ktorá vám rastie pri líci.“ Sledovala som, ako pavúk vyliezol na steblo, ktoré sa pod jeho váhou ohlo.

Smerom ku nám prichádzali nejakí ľudia. Dvaja mladí muži kráčali spolu, jeden rozprával a gestikuloval pri tom rukami. Druhý zodvihol hlavu a povedal niečo, čo prvého rozosmialo. Pozorovala som ich. Spomalili, aby počkali ostatných, čo patrili ku nim. Jedno z dievčat veselo zvolalo a obe skupinky sa spojili. Uvedomila som si, že toto by som chcela robiť, keď budem staršia-chodiť s priateľmi, rozprávať sa spolu a smiať sa.

„Tati? Myslím, že toto sú ľudia, ktorých som dnes ráno videla pri chate, keď som ťa čakala. Myslím si, že sú to tí istí.“

Otec mi neodpovedal, sladko podriemkaval. Zdalo sa mi to milé, vidieť spiaceho  dospelého. Špičky jeho topánok smerovali k nebu. Tam, kde sa jeho nohavica zužovala, odhalila kúsok nohy nad ponožkou. Pošteklila som ho pod nosom steblom trávy.

Pokračovali sme vo výstupe. Chodník bol prudší, stúpanie bolo ťažké a strmšie. Pokračovali sme skalným prahom k priepasti. V závere doliny bolo stúpanie najpríkrejšie. Poslednou serpentínou sme vystúpili na úzky skalnatý hrebeň do sedielka Kozích chrbtov. Konečne sa objavila chata, ktorá bola doteraz ukrytá za terénnou vlnou Ďumbierskeho sedla.

Ľudia, ktorých sme predtým stretli, už sedeli pri dlhom drevenom stole. Pastier, ktorý s nimi sedel, mal medzi zubami fajku. Dunenie jeho hlasu, prerušované štebotaním a smiechom mladých ľudí, sa dostalo ku stolu, kde sme s otcom obedovali. Mali sme jedlo, ktoré mám doteraz rada. Palacinky so smotanou a čučoriedkami.  A pohár čerstvého kravského mlieka.

Jedla som a sledovala dievčatá a chlapcov. Páčilo sa mi, ako si dávali korenie do polievky, ako sa rozprávali pri jedle a boli veselí. Chcela som sa s nimi  porozprávať, spýtať sa kto sú.  No otec ma gestom utíšil, chcel počúvať, čo hovorí pastier.

Nastal ruch, mladí ľudia tiež dojedli, pozerali mapu. Potom, mávajúc nám, sa stratili v kosodrevine. Otec a ja sme vykročili z chládku chaty do popoludňajšej horúčavy.

Oddýchnutí a zasýtení sme sa odhodlali zdolať vytýčenú métu-Ďumbier. Miernym stúpaním sme dosiahli na rázcestie Krúpovho sedla a pokračovali sme chodníkom pod Krúpovu hoľu. Zatavili sme sa a pozorovali kamzíky. Do pol hodiny sme stáli na balvanitom vrchole. Otec mi hovoril, že kedysi dávno stála na vrchole kamenná ochranná chata. Kruhový výhľad nám poskytol úžasný pohľad na horstvá a kotliny. V jednom z ľadovcových kotlov sa blyšťali dve malé, striebristé plesá. Úplne dolu, na zelenej tráve, sa pásli kravy. Keď sklonili hlavy, aby žuvali trávu, zvončeky na ich krku jemne cinkali.

„Že ste dosiahli vrchol hory viete podľa toho,  keď pozeráte na nový svet, o existencii ktorého ste ešte pred chvíľou nemali ani tušenie. Rozprestiera sa na hrebeňoch blednúcich do modrej diaľky. Vzťah, v ktorom stojíte  jeden oproti druhému, sa stáva navždy pevným pod modrou oblohou a nebo akoby sa pohlo ku vám o krok vpred.“

Intenzita poludňajšej horúčavy vypálila na mojej  tvári známky únavy.  Zdalo sa mi, že ma v topánke tlačí kameň a nechcelo sa mi niesť bundu. Otec prestal s jódlovaním a vyzul mi topánku. Nebol tam kameň. Pomasíroval mi prsty na nohách a vložil moju bundu do svojho batohu. Pošúchala som si spánky chrbtom ruky a povedala, že chcem ísť do chaty. Otec odvetil: „Sme na ceste do chaty. Čoskoro tam budeme, o pár hodín…“ Ponúkol sa, že mi porozpráva príbeh o Rikki-Tikki-Tavi. „A čo tak dať si zmrzlinu, keď prídeme naspäť?“ Pochopila som, že môj otec nevedel, čo so mnou má robiť, keď som  bola na tom takto. Ale nebála som sa. Vedela som, že to zvládnem. Myslela som si, že toto je odpoveď Boha na to, čo som  mu ráno povedala.

Slnko zmizlo, všetko svetlo pohltili prstence hôr, ktoré stáli okolo nás. Jemné a zamatovo fialové, bez hry farieb alebo pohybu, s výnimkou nášho zostupu.  Otec ma chytil pevne za ruku a kráčali sme dolu – do doliny.

foto: archív autora

Subscribe
Upozornit na
guest
6 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments
Pavel Khail
Pavel Khail
1 měsíc před

Krásné! 🙂

Tomáš Vodvářka
Admin
1 měsíc před

Pěkné, díky za blog…

Brigita
Brigita(@brigitatothova)
1 měsíc před

Milá Janka. Děkuji za nádhernou horskou procházku. Krásná atmosféra. Hlavně, že jste v pořádku došli 💗😘

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial