Tatko, Inzerát - Blogosféra

Čo je láska? Je to nádych, je to blízkosť bytostí, ich vtelenie? Je to večnosť, je to okamih, je to ich priestor a priesečník? Neexistuje mapa, ani aplikácia, ani GPS. Lebo každý máme iný príbeh, iné túžby a priania.

Tatko

„Mami, prečo nemám tatka ako ostatné deti? Všetci v triede majú jedného, aj dvoch. Mišo má dokonca troch a ja žiadneho. Vždy mi hovoríš, že keď vyrastiem, tak sa o tom porozprávame. A už som dosť veľký.“
Anička práve varila večeru. Vôňa zeleniny a mäsa sa šírila po byte. S povzdychom položila varešku a prisadla si ku synovi, ktorý si v kuchyni písal domáce úlohy.
„Kubko,“ pohladila ho po vlasoch, „na niečo si veľký a na niečo ešte malý. Aj ty máš otca, ale ten tvoj nezvládol zodpovednosť sa o teba postarať. Ale som tu ja a veľmi ťa ľúbim. Sľubujem, keď budeš starší o všetkom sa pozhovárame. Ešte by si to nepochopil.“
Jakub podišiel ku mame a objal ju okolo pása.
„Aj ja ťa moc ľúbim. Ale stále mi hovoríš, to isté, že by som to nepochopil…,“ hundral si popod nos.
„Krásne vonia, čo varíš,“ rozžiaril sa.
Anička sa pousmiala: „ Tak si rýchlo dokonči úlohy.“
„Máme vymyslieť názov ostrova, kde by sme sa radi plavili…“
„A čo tak Ostrov vybraných slov?“ odpovedala.
Znechutene pokrútil hlavou: „No, mami, tak tam by som ja v živote nešiel.“
Jakub pokračoval v úlohách už sám a Anička bola rada, že zažehnala otázky o jeho otcovi.
Na strednej škole sa zamilovala do staršieho muža. Keď splodili Jakuba, tak jej navrhoval, aby sa dieťaťa vzdala. Nesúhlasila. Po jeho narodení jej finančne na syna prispieval, ale inak o neho nemal žiadny záujem. Aničke veľmi pomáhali jej rodičia a pár priateľov. Pracovala ako účtovníčka v dobre prosperujúcej firme. Muži o ňu javili záujem, ale sklamanie, ktoré jej prinieslo prvé zamilovanie, ešte neprekonala.
Z úvah ju vyrušil syn: „Hotovo!“
Za veselého Kubkovko rečnenia sa navečerali. Poupratovali riad a Kubko odpochodoval, zívajúc, spať. Na chvíľu si zapla telku. Prepla jeden program, potom druhý, naliala si pohár vína. Išla nakuknúť na syna, lebo často zhadzoval zo seba prikrývku. Pozhasínala a uložila sa i ona k spánku.
Po prebudení nastávala ranná rutina. Raňajky, desiata pre syna a fičať smerom škola a práca. Keď Kubko vystupoval z auta, pobozkal ju na líce a poznamenal: „Dnes prídem neskoršie, mám šach.“. A zamával jej na rozlúčku.
Pri šoférovaní uvažovala, že syn si vždy vyberá krúžky, kde sú trénermi muži. Či sú to športové aktivity alebo aj tento šach.
V práci ju čakalo veľa povinností. Práca bola náročná, ale ako partia kolegov spolu veľmi dobre vychádzali.
„Anička, dúfam, že prídeš na narodeninovú párty,“ pripomenula jej kolegyňa pri káve, „ a nevymýšľaj si žiadne výhovorky. Už si dávno nebola na žiadnom žúre“.
Párty organizoval kolega, ktorého vo firme nedávno zamestnali. Musela si priznať, že jej bol sympatický. A naozaj už dávno nikde nebola.
Jakub šiel po vyučovaní hrať šach. Mali nového trénera. Volal sa Matej. Veľmi sa mu páčil. Bol síce prísny, ale bola s ním vždy veľká sranda. Pripravovali sa na šachový turnaj. Zdržali sa trochu dlhšie a Jakub zmeškal autobus. Tréner sa ponúkol, že ho zvezie domov. Počas jazdy sa rozprávali a rôzne vtipkovali. Jakubovi sa nechcelo ani vystúpiť.
Keď Jakub zabuchol dvere na aute, pristúpil k Matejovi a spýtal sa:
„Tréner, chcel by si byť môj tatko?
„Čože?“
„Že či by si chcel byť môj tatko.“
„A na to si ako prišiel?“
„No, páčiš sa mi, tak ma to napadlo.“
Matej sa v rozpakoch rozosmial a chytil Jakuba za ruku: „Tak poď, kámoš, odvediem ťa ku mame,, až nemá strach. Je už veľa hodín.“
Nakoniec bola prekvapená aj Anička, lebo Matej bol jej nový kolega. Pozvala ho ďalej na čaj. Postupom času sa z pozvania na čaj stalo pozvanie na obed, z obedu na večeru, z večere na raňajky… Jakub si našiel svojho tatka.

Inzerát

„Vierka, počúvni a píš. Som dobre vyzerajúca, dlhovlasá bruneta…“
„Ale veď to nie je pravda,“ oponovala Vierka sediaca za notebookom“.
„A čo chceš napísať, že si plnoštíhla, ostrihaná na chlapca a máš veľké brýle?“ rozčuľovala sa Zdenka.
„Ale je to pravda“.
„Na inzerát -… modrooký, štíhly blonďák, so zmyslom pre humor hľadá sympatickú priateľku…-, nemôžeš odpísať to, čomu ty hovoríš pravda. Neboj sa, dokedy sa stretnete, niečo s tebou urobíme.“
„Tak teda dobre,“ vzdala sa nakoniec Zdenka a odpísala na inzerát to, čo jej priateľka nadiktovala.
Najprv si Zdenka s Pavlom vymenili len niekoľko mailov, neskôr komunikovali cez messenger, potom si i zavolali. Zdalo sa, že majú veľa tém na spoločné rozhovory. Nakoniec Pavel pozval Vierku na rande. Prišiel „deň D“. Zdenka začala ihneď konať. Kaderníčka, manikúra, make-up. Kúpili Vierke tmavé šaty a sťahujúce spodné prádlo, aby zakryli jej kilá navyše. Vierka, nezvyknutá na toľko šminiek a vysoké podpätky, si pripadala neisto. Zľakla sa.
„Mám obavu. Ak ja klamem, čo keď i on bude úplne iný človek? Veď celý ten inzerát bol tvoj nápad.“
„Hej, môj nápad? A prečo si stále vyplakávala, že si osamelá a nikoho si nevieš nájsť? Tak dobre, idem s tebou a keby čosi zasiahnem,“ odpovedala rázne Zdenka.
Obe priateľky odišli skôr z práce a vybrali sa do kaviarne, kde sa mala Vierka stretnúť s Pavlom. A naozaj, za posledným stolom pri okne sedel fakt dobre vyzerajúci pán v peknom obleku, s kyticou červených ruží.
Vierku chytila triaška: „Zdeni, ja ku nemu nejdem. Veď v týchto šatách, s tými dvojmetrovými mihalnicami čo si mi nalepila a s príčeskom, to nie som vôbec ja.“
„Nerob paniku. Čo mám s tebou robiť, prvá idem teda ja… Poviem mu, že meškáš. Vieš čo, sadni si tam dozadu, upokoj sa, ja prídem po teba. Hlavu hore. Nejako to dáme,“ vzala situáciu do svojich rúk Zdenka.
Zdenka odišla za nádejným nápadníkom. Vierka si sadla ku zadnému stolíku. O chvíľku ku stolíku, kde sedela, pristúpil zavalitejší plešatý pán v strednom veku, oblečený v rifliach a koženej bunde. Požiadal ju, či si môže prisadnúť, lebo ostatné stoly sú rezervované. Prikývla.
„Môžem Vám niečo objednať?“
„Ďakujem, minerálku.“
Objednal teda minerálku a k tomu sedmičku červeného vína. Keď ho rozlieval do pohárov, začali sa zhovárať.
„Viete, čakám kolegu, ktorý sedí za tým stolom pri okne s pani, s ktorou som sa mal pôvodne stretnúť ja. Ale vzhľadom na určité okolnosti som to vzdal. Nedokážem zo seba robiť iného človeka ako som. Ale váš hlas mi je veľmi povedomý a ste mi veľmi sympatická.“
Vierke došlo, koľká bije. Začala sa nekontrolovane smiať.
„Teší ma, ja som Vierka a som dobre vyzerajúca, dlhovlasá bruneta.“
„Aj mňa teší, ja som Pavel, modrooký, štíhly blonďák.“
Jeho kolega Milan mal totiž rovnaký nápad ako Vierkina priateľka Zdenka. Nakoniec si ku nim prisadli aj oni a situáciu si za hlasitého smiechu navzájom vysvetlili.
Pavel a Vierka sa dali dohromady a zdieľajú spolu partnerský život v dobrom aj v zlom.