Rozum alebo cit
Hlava alebo srdce? Čomu dáme prednosť? Rozumu alebo citu? Existuje medzi tým rovnováha či harmónia? Je rovnováha rozhodnutím, ktoré leží niekde uprostred?Každý deň si vyberáme medzi rôznymi možnosťami. Veľa rozhodnutí robíme podvedome a ani si to neuvedomujeme. Niektoré majú kratší dosah, napríklad nákup či obed v reštaurácii. Iné rozhodnutia majú dlhodobejší charakter a ovplyvnia nás trvalejšie. Napríklad výber zamestnania alebo partnera.
Hlava alebo srdce? Čomu dáme prednosť? Rozumu alebo citu? Existuje medzi tým rovnováha či harmónia? Je rovnováha rozhodnutím, ktoré leží niekde uprostred?
Čítala som, že mozog tvorí dve percentá z celkovej hmotnosti nášho tela a spotrebuje až dvadsať percent telesnej energie. Ovláda každú časť nášho tela od hlavy až k päte. Dokonca aj keď spíme, stráži naše srdce a pľúca, aby pracovali tak, ako majú. A ešte má čas poslať nám nejaký sen. Srdce je z anatomického hľadiska dutý svalový orgán, len o niečo väčší ako ľudská päsť, ktorý neprestajne prečerpáva krv ku všetkým bunkám nášho tela.
Rozmýšľať, ktorý orgán je dôležitejší pre fungovanie nášho fyzického tela je bezpredmetné, lebo potrebujeme aj jeden aj druhý.
Ako teda dosiahnuť harmonický vnútorný stav nášho bytia? Návod, ani postup neexistuje.
Môžeme použiť logiku, ktorú nám diktuje mozog. Porovnať priority a preskúmať všetky dostupné možnosti. V našej hlave prebiehajú rôzne analýzy, úsudky, postupy. Ale môže to zároveň pôsobiť ako brzda prirodzeného stavu.
Srdce z duchovného hľadiska spájame s emóciami. Srdcom dokážeme milovať, chápať, odpúšťať, nadchnúť sa, podporovať, ale tiež aj nenávidieť, či odsudzovať. Myslím si, že srdcom vyžarujeme do sveta naše skutočné slobodné myslenie a presvedčenie.
Predstavme si svoje správanie ako malé dieťa. Nepoznáme odmietnutie, strach, nemáme predsudky ani veľké obavy. Neobmedzujeme sa hlavou ani negatívnymi myšlienkami. Naša cesta od hlavy k srdcu je teda priamočiara.
Už v škole nás utvrdzovali v racionálnom prístupe „ako byť v hlave“. Ale ako ideme životom zisťujeme že „cesta srdca“ nám prináša skutočnú slobodu a šťastie. Lebo, ak chceme veci pochopiť, je dôležité ich najprv prežiť a prijať.
Potom sa stane to, čomu z celého srdca veríme, čo z celého srdca milujeme a napĺňame sa tým až po okraj duše. Môžeme zatvoriť oči, aby sme nevideli čo nechceme vidieť ale nemôžeme zatvoriť srdce pred tým, čo nechceme cítiť.
Vidieť veci také aké sú, je užitočné poznanie. To vôbec nebráni vidieť srdcom, dať na svoje pocity a počúvať náš prvý vnem – intuíciu. To môže byť cesta ku vnútornej rovnováhe a následne aj k vnútornej osobnej slobode. Okrem nás nikto iný našu vnútornú slobodu obmedziť nemôže. Nepriznaním si tejto zodpovednosti sa paradoxne vnútornej slobode „zubami-nechtami“ bránime.
Moc pěkná úvaha a jistě i prostor k zamyšlení, jestli vše, co dělám, je to nejlepší. Díky, Janko
Ďakujem za prečítanie, Vy mi prídete takmer dokonalý 🙂 aspoň tak virtuálne pôsobíte 🙂
Jo, to je otázka! Jedna z věčných otázek. Ono se to nejspíš úplně odpojit nikdy nedá, vždycky v tom bude nějaký díl racia a nějaký emocí. A sám vlastně nikdy nevím, čeho víc, a asi je to tak dobře.
Ani ja nikdy neviem, čoho je viacej, niekedy je treba viacej tej logiky niekedy citu, aspoň u mňa, díky za komentár a prečítanie.
Ano. Vždy, když jsem se rozhodl v životě rozumem, trápil jsem se nebo cítil, že něco není dobře. Jenom cesta srdce vede ke spokojenosti…
Ja sa niekedy tak potácam medzi tým, keďže povolaním som ekonóm, zvádza ma to vždy k tej rozumovej oblasti, ale potom človek zbytočne trpí a rozmýšla prečo a odpoveď je jednoduchá, lebo nejde cez srdce.